Prihlás sa na 13. ročník súťaže Junior Internet v rámci Európskeho roku kultúrneho dedičstva

RSS čítačka

Príďte si zašportovať a podporiť dobrú vec. Pozývame vás na charitatívny stolnotenisový kolotoč

Banm.sk - 14. február 2018
Mestská časť Bratislava - Nové Mesto vás pozýva na 12-hodinový charitatívny stolnotenisový kolotoč, ktorý sa bude konať v sobotu 24. februára 2018 ...
Kategórie: Samospráva

Tragédia v troch dejstvách

PRservis.sk - 13. február 2018

BRATISLAVA 13. februára 2018 – Skvelá detektívka Tragédia v troch dejstvách z roku 1934 vychádza prvýkrát v slovenskom preklade. Hercule Poirot opäť stojí pred prípadmi, ktoré poriadne rozhýbu jeho sivé mozgové bunky. Príjemná oddychovka, ktorá rozhodne nesklame.

Keď na večeri, ktorú pre svojich priateľov zorganizuje bývalý herec sir Charles Cartwright, ktosi otrávi reverenda Babbingtona, nik nechápe, ako sa to mohlo stať. Kto by mohol chcieť ublížiť obľúbenému kňazovi?

Na scénu prichádza Hercule Poirot, no ani jemu sa nepodarí zabrániť ďalšej vražde, pri ktorej príde o život priateľ sira Charlesa doktor Bartholomew Strange. A krátko nato jednej z pacientok doktora Strangea niekto pošle otrávené bonbóny.
Tri úmrtia, ktoré na prvý pohľad nijako nesúvisia, poriadne potrápia Poirotove malé sivé bunky…

Tragédia v troch dejstvách sa začína veľmi pokojnou večerou, ktorá sa však zmení na horor. Len Agatha Christie vie tak skvele vystihnúť atmosféru. V hlavnej úlohe je tentoraz nikotín. A Hercule Poirot spolu so sirom Charlesom, slečnou Egg a pánom Satterthwaitom vyšetrujú trojnásobnú vraždu. Sledujú stopy vraha, motív je však dlho neistý.

Román Tragédia v troch dejstvách vyšiel najskôr v USA a to na pokračovanie aj knižne. Až následne vyšla kniha v Británii a dokonca sa odlišujú. Zmenili sa dôvody, ktoré viedli k zločinom, tým pádom sa menili trochu aj niektoré pasáže, v ktorých sú ukryté príslušné indície.

Začítajte sa do knihy Tragédia v troch dejstvách.

PRVÉ DEJSTVO
Podozrenie Vranie hniezdo

Pán Satterthwaite sedel na terase Vranieho hniezda a pozoroval ako jeho hostiteľ, sir Charles Cartwright, kráča po strmej cestičke od mora.
Vranie hniezdo bol moderný bungalov lepšieho typu. Nemal hrázdenú konštrukciu, štít ani nijaké výklenky, obľúbené u treťotriednych staviteľov. Bola to jednoduchá, jednoliata biela budova, ktorej rozmery pôsobili klamlivo, pretože bola oveľa väčšia, než vyzerala. Názov dostala vďaka svojej polohe – vysoko na kopci, s výhľadom na Loomouthský prístav. Z jedného rohu terasy, ktorú chránilo masívne zábradlie, by sa dalo skočiť priamo do mora. Vranie hniezdo ležalo na míľu od mesta. Cesta najprv viedla do vnútrozemia, až vysoko nad morom sa začala kľukatiť. Peši sa k nemu dalo dostať za sedem minút po rybárskej cestičke, ktorou práve stúpal sir Charles.
Sir Charles bol dobre stavaný, opálený muž v strednom veku. Mal na sebe staré sivé flanelové nohavice a biely sveter. Kráčal trochu kolísavo a pri chôdzi privieral päste. Pri pohľade naňho by väčšina ľudí povedala: „Námorník na dôchodku – tento typ veľmi dobre poznám.“ Zopár bystrejších by zaváhalo, zdalo by sa im, že čosi nesedí, čosi, čo sa dá len veľmi ťažko opísať. Potom by sa im azda v mysli z ničoho nič objavil nasledovný obraz: paluba lode, ale nie naozajstnej – lode, čo sa vynára spomedzi závesu z pevnej, hutnej látky, a na jej palube stojí muž, Charles Cartwright, dopadá naňho svetlo, ale nie denné, päste má napoly zovreté, chôdzu ľahkú a jeho hlas, mierny, príjemný hlas anglického námorníka a džentlmena, znie oveľa silnejšie než obvykle.
„Nie, pane,“ hovorí, „obávam sa, že na túto otázku vám nemôžem dať odpoveď.“
Ťažká opona so zašušťaním spadla, zažali sa svetlá, orchester začal hrať najnovšie synkopické melódie a dievčatá s obrovskými mašľami vo vlasoch sa pýtali: „Dáte si bonbóny? Alebo limonádu?“ Prvé dejstvo Volania mora, v ktorom Charles Cartwright vystupoval v úlohe kapitána Vanstona, sa skončilo.
Pán Satterthwaite sa zo svojej výhodnej pozície pozrel nadol a usmial sa.
Bol to malý, vysušený chlapík, podporovateľ umenia a divadla, zarytý, ale príjemný snob, ktorého pozývali na všetky dôležité večierky a spoločenské udalosti (slová „a pán Satterthwaite“ bez výnimky stáli na konci každého zoznamu hostí). Okrem toho to bol nesmierne inteligentný muž a bystrý pozorovateľ ľudí a okolností.
Pokrútil hlavou a zamrmlal: „To by som si nikdy nepomyslel. Nie, to naozaj nie.“
Na terase sa ozvali kroky a pán Satterthwaite sa obzrel. Veľký sivovlasý chlap v strednom veku, čo si pritiahol stoličku a sadol si, mal v nadšenej a vľúdnej tvári jasne vpísané, akým povolaním sa živí: „lekár“ a „Harley Street.“ Sir Bartholomew Strange bol vo svojej profesii úspešný ako známy odborník na psychické poruchy a nedávno mu pri príležitosti kráľovniných narodenín udelili rytiersky titul.
Pritiahol si stoličku k pánu Satterthwaitovi a opýtal sa: „Čo by ste si nikdy nepomysleli? No? Zdôverte sa.“
Pán Satterthwaite s úsmevom kývol na postavu, čo rýchlo stúpala do kopca. „Nepomyslel by som si, že sir Charles bude tak dlho spokojný v tomto… ehm, vyhnanstve.“
„Bože na nebi, to ani ja!“ Doktor Strange sa zasmial a zaklonil hlavu. „Poznám Charlesa už od detstva. Študovali sme spolu na Oxforde. Je stále rovnaký – lepší herec v súkromnom živote než na javisku! Charles nikdy neprestáva hrať. Nemôže si pomôcť, robí to inštinktívne. Nedokáže jednoducho vyjsť z miestnosti – keď odchádza, je to akoby opúšťal javisko, a zvyčajne prehodí nejakú vhodnú repliku. Napriek tomu rád strieda roly, nič lepšie preňho neexistuje. Keď pred dvoma rokmi odišiel do divadelného dôchodku, vyhlásil, že sa chce venovať obyčajnému vidieckemu životu, vzdialenému od sveta, a oddávať sa svojej dávnej záľube, moru. Prišiel sem a postavil si tento dom. To je jeho predstava obyčajného vidieckeho domčeka. Tri kúpeľne a všetky najnovšie vymoženosti! Ako vy, Satterthwaite, som si myslel, že to dlho nevydrží. Napokon, Charles je len človek – potrebuje publikum. Dvaja či traja kapitáni na dôchodku, zopár stareniek a farár, to nie je bohvieaké obecenstvo. Bol som presvedčený, že postavu obyčajného chlapíka, čo má rád more, bude hrať tak pol roka. Úprimne, myslel som si, že ho to prestane baviť, a že potom si pre zmenu zahrá znudeného svetáka v Monte Carle alebo šľachtica zo Škótskej vysočiny.“
Lekár stíchol. Rozprával dlho. Pri pohľade na nič netušiaceho muža, ktorý sa k nim mal o niekoľko minút pripojiť, sa mu v očiach zračil pobavený pohľad plný náklonnosti.
„No zdá sa, že sme sa mýlili,“ pokračoval sir Bartholomew. „Obyčajný život ho neomrzel.“
„Ľudí, čo sa správajú teatrálne, ostatní často posudzujú nesprávne,“ podotkol pán Satterthwaite. „Keď sú úprimní, nikto ich už neberie vážne.“
Lekár prikývol. „Áno,“ odvetil zamyslene. „Máte pravdu.“
Charles Cartwright s veselým pozdravom vybehol po schodoch na terasu.
„Mirabelle sa prekonala,“ povedal. „Mali ste ísť so mnou, Satterthwaite.“
Pán Satterthwaite pokrútil hlavou. Pri plavbách cez Lamanšský prieliv si často veľa vytrpel, o výdrži svojho žalúdka na mori si teda nerobil nijaké ilúzie. Ráno pozoroval Mirabelle z okna svojej spálne. Fúkal silný vietor, ideálny na plachtenie, a pán Satterthwaite zo srdca ďakoval nebesám, že stojí na suchej zemi.
Sir Charles podišiel k oknu do salóna a požiadal o drinky.
„Aj ty si mal ísť so mnou, Tollie,“ prihovoril sa priateľovi. „Netráviš polovicu života tým, že sedíš vo svojej ordinácii na Harley Street a presviedčaš pacientov, ako by im prospel morský vzduch?“
„Byť lekárom má jednu veľkú výhodu,“ odpovedal sir Bartholomew. „A totiž, že sa nemusíš riadiť vlastnými radami.“
Sir Charles sa zasmial. Stále podvedome hral rolu žoviálneho a bezprostredného námorného dôstojníka. Bol to výnimočne príťažlivý muž so súmernou postavou a štíhlou tvárou, prezrádzajúcou zmysel pre humor. Mierne prešedivelé vlasy na spánkoch mu pridávali na dôstojnosti. Vyzeral na to, čím bol – v prvom rade džentlmen, v druhom rade herec.
„Išiel si sám?“ opýtal sa lekár.
„Nie.“ Sir Charles sa otočil k uhladenej slúžke, ktorá držala v rukách podnos, a vzal si od nej drink. „Mal som pomocníka. Slečnu Egg, aby som bol presný.“
V hlase mu zaznel nepatrný náznak ostychu, pri ktorom pán Satterthwaite prudko zdvihol hlavu.
„Slečnu Lytton Gorovú? Tá vie, ako sa riadi loď, nie je tak?“
Sir Charles sa ľútostivo zasmial. „Cítim sa popri nej úplne neschopný, ale pomaly sa zlepšujem – vďaka nej.“
Pánu Satterthwaitovi sa hlavou preháňali rôzne úvahy. „Ktovie… Egg Lytton Gorová… možno preto ho to neomrzelo… v tomto veku… je to nebezpečný vek… v takom veku je vždy príčinou mladé dievča…“
Sir Charles pokračoval: „More… tomu sa nič nevyrovná… slnko, vietor a more… a malý domček, do ktorého sa človek môže vrátiť.“
S potešením pozrel na bielu budovu za svojím chrbtom, vybavenú troma kúpeľňami, s teplou a studenou vodou vo všetkých spálňach, najmodernejším typom ústedného kúrenia, najnovšími elektroinštaláciami a personálom, ktorý tvorili slúžka, upratovačka, kuchár a pomocnica v kuchyni. Jeho chápanie obyčajného života bolo azda trochu prehnané.
Z domu vyšla vysoká, mimoriadne škaredá žena a zamierila k nim.
„Dobré ráno, slečna Milrayová.“
„Dobré ráno, sir Charles. Dobré ráno,“ zľahka pokynula hlavou ostatným dvom mužom. „Toto je menu na dnešnú večeru. Budete ho chcieť nejako pozmeniť?“
Sir Charles si ho vzal a zamrmlal: „Pozrime sa. Ananásový melón, boršč, čerstvá makrela, jarabica, soufflé surprise, canapé Diane… Nie, myslím si, že takto to je vynikajúce. Všetci prídu vlakom o pol piatej.“
„Už som dala Holgatovi pokyny. Mimochodom, sir Charles, ak dovolíte, bolo by dobre, keby som dnes večer jedla s vami.“
Sir Charles sa zatváril prekvapene, ale zdvorilo odvetil: „Bude nám veľkým potešením, slečna Milrayová, ale, ehm…“
Slečna Milrayová mu pokojne vysvetlila: „Inak by vás bolo pri stole trinásť a mnoho ľudí je poverčivých.“
Z jej tónu bolo zrejmé, že by bez rozpakov posadila trinástich ľudí k večeri pokojne aj každý deň svojho života. Pokračovala: „Myslím, že všetko je vybavené. Povedala som Holgatovi, že po lady Mary a Babbingtonovcov treba ísť autom. Správne?“
„Presne tak. Práve som vás chcel o to požiadať.“
Slečna Milrayová sa vzdialila. Na drsnej tvári mala mierne samoľúby úsmev.
„Je to neobyčajná žena,“ poznamenal sir Charles. „Stále sa bojím, že mi raz príde vyčistiť zuby.“
„Stelesnená činorodosť,“ zhodnotil Strange.
„Je u mňa už šesť rokov,“ povedal sir Charles. „Najprv mi v Londýne robila sekretárku, a tu je, dalo by sa povedať, neobyčajne skvostnou gazdinou. Riadi tento dom ako hodinky. A teraz, prosím pekne, chce odísť.“
„Prečo?“
„Ona tvrdí…,“ sir Charles si pochybovačne pošúchal nos, „tvrdí, že má chorú matku. Ja osobne tomu neverím. Takéto ženy podľa mňa nikdy žiadnu matku nemali. Vznikajú samovoľne v nejakom dyname. Nie, v tom bude čosi iné.“
„Je dosť pravdepodobné, že ľudia klebetia,“ nadhodil sir Bartholomew.
„Klebetia?“ Sir Charles vyvalil oči. „A o čom?“
„Milý Charles. Vieš, aké klebety mám na mysli.“
„Myslíš o nej… a o mne? S takou tvárou? A v jej veku?“
„Zrejme ešte nemá ani päťdesiat.“
„Zrejme nie,“ pripustil sir Charles, keď tú záležitosť zvážil. „Ale vážne, Tollie, všimol si si jej tvár? Má dve oči, nos a ústa, ale tvárou by si to nenazval, aspoň nie ženskou. Ani tá najklebetnejšia stará šelma zo susedstva by si s takou tvárou nespájala vášnivé city.“
„Podceňuješ predstavivosť britských starých dievok.“
Sir Charles pokrútil hlavou. „Tomu neverím. Slečna Milrayová je tak ohavne počestná, že to ani britské staré dievky nemôžu prehliadnuť. Je to stelesnená počestnosť a cudnosť – a čertovsky schopná žena. Sekretárky si vždy vyberám škaredé ako noc.“
„Veľmi rozumné.“
Sir Charles sa na niekoľko minút hlboko zamyslel. Sir Bartholomew sa opýtal, aby ho rozptýlil: „Kto dnes popoludní príde?“
„Angie, v prvom rade.“
„Angela Sutcliffová? To je dobre.“
Pán Satterthwaite sa so záujmom predklonil, túžil sa dozvedieť, aké bude zloženie hostí na večierku. Angela Sutcliffová bola známa herečka, už nie najmladšia, ale u ľudí sa stále tešila veľkej obľube a bola povestná svojím dôvtipom a šarmom. Občas o nej hovorili ako o následníčke Ellen Terryovej.
„Potom Dacresovci.“
Pán Satterthwaite opäť sám pre seba prikývol. Pani Dacresová vlastnila Ambrosine, s. r. o., úspešné dámske krajčírstvo. Spomínalo sa aj v divadelných bulletinoch: „Kostýmy slečny Blankovej v prvom dejstve – Ambrosine, s. r. o., Brook Street. “ Jej manžel, kapitán Dacres, by sa v jeho vlastnom dostihovom žargóne dal nazvať čiernym koňom. Veľa času trávil na dostihoch – kedysi dávno raz sám jazdil na Veľkej národnej steeplechase. Zaplietol sa do ťažkostí – nikto presne nevedel akých, ale začalo sa o tom klebetiť. Nekonalo sa ani vyšetrovanie – a hoci nikto nič otvorene nepovedal, ľudia pri mene Freddieho Dacresa vždy trochu nadvihli obočie.
„Potom Anthony Astor – píše divadelné hry.“
„Pravdaže,“ prehodil pán Satterthwaite. „Napísala Jednosmernú premávku. Videl som to dvakrát. Bol to veľký hit.“
Rád dával najavo, že vie, že Anthony Astor je žena.
„Presne,“ pritakal sir Charles. „Stále zabúdam, ako sa skutočne volá – tuším Willsová. Stretol som ju len raz. Pozval som ju, aby som urobil radosť Angele. To je všetko – totiž, pokiaľ ide o hostí.“
„A čo miestni?“ zaujímal sa lekár.
„Ach, miestni! Nuž, prídu Babbingtonovci – on je pastor, celkom milý chlapík, nie príliš pastorský, a jeho žena je tiež veľmi príjemná. Priúča ma záhradkárčeniu. Prídu oni – a ešte lady Mary s Egg. To je všetko. Ach, áno, a ešte istý mladík menom Manders, je to novinár či čosi podobné. Sympatický mládenec. To je celá skupinka.“
Pán Satterthwaite bol človek praktickej povahy. Začal počítať hostí.

Milan Buno, literárny publicista

The post Tragédia v troch dejstvách appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

Stromy rastú do neba

PRservis.sk - 13. február 2018

Stromy rastú do neba je príbeh hlboko ľudský, akoby ho napísal sám život. Dojímavý príbeh plný drám, nešťastia, zúfalstva, nenávisti, ale aj lásky a radosti.
Prostredníctvom pohnutých osudov hlavného hrdinu autorka Ivona Gallová zachytáva sto rokov života na Slovensku od roku 1912 až po súčasnosť.

BRATISLAVA 13. februára 2018  – Stromy rastú do neba je príbeh hlboko ľudský, akoby ho napísal sám život. Dojímavý príbeh plný drám, nešťastia, zúfalstva, nenávisti, ale aj lásky a radosti.
Prostredníctvom pohnutých osudov hlavného hrdinu autorka Ivona Gallová zachytáva sto rokov života na Slovensku od roku 1912 až po súčasnosť.

Milan Kasanický prežil chudobné, no krásne detstvo na Liptove u starých rodičov. Napriek tomu, že v mladosti zažil veľa príkoria a duševných i telesných útrap, ostal dobrým, láskavým človekom, vždy ochotným pomáhať druhým.
Keď po tridsiatich rokoch strávených v cudzine prichádza na Slovensko, návratom na známe miesta sa snaží vyrovnať s ťaživou minulosťou.

Autorka priznáva, že celý dej a jednotlivé scény sa jej doslova premietali v hlave ako film. Postavy mali svoj vlastný vývoj, často akoby nezávisle od nej, respektíve v rozpore s tým, čo ona pôvodne zamýšľala. „Námet na knihu som nosila v hlave už dlhšie, ale skutočný podnet prišiel z ničoho nič. Len čo ma pochytil, vedela som, že sa ho nezbavím, až pokiaľ knihu nenapíšem.“

Z príbehu cítiť, že Ivona Gallová si naštudovala mnohé historické fakty a reálie. Hlavne tie, ktoré sama nezažila, či už ide o život na dedine v predvojnovom alebo medzivojnovom období alebo o situáciu počas tzv. slovenského štátu. „Myslím si, že to bolo potrebné aj preto, aby som „nasiakla“ dobou, o ktorej som písala,“ dodáva autorka.
Nielen knihy, ale napríklad aj dedinské kroniky jej pomohli pochopiť atmosféru v spoločnosti a priblížiť niektoré dnes už málo známe skutočnosti.
Napríklad život slúžok v majetných domoch, alebo akým spôsobom získavali naši predkovia šifkarty, či ako prebiehalo zásobovanie počas slovenského štátu.

Začítajte sa do novinky Stromy rastú do neba:

Manhattan 2012

Od pohrebu starého otca ubehlo už dvanásť rokov.
Na smrť si vybral jedinečný deň, zomrel na prelome tisícročí. Kým sa ľudia radovali a oslavovali tento zlom, on tíško skonal v hlbokom kresle s rukami položenými na opierkach.
Keď sme ho našli, skrúteného v ušiaku ako paragraf, jemne sa usmieval, akoby sa stále díval cez okno na rieku, most, panorámu mesta alebo videl v diaľke jedinečné a neopakovateľné vesmírne divadlo.
Na stolíku mal položené okuliare, rozčítanú detektívku so záložkou niekde uprostred a New York Times otočené na rubrike prinášajúcej správy zo sveta. Dennodenne hltal informácie, nepoľavil ani na sklonku života.
Poslednýkrát sme boli spolu cez vianočné sviatky. Aj vtedy sedel vo svojom obľúbenom kresle, sršala z neho nevyčerpateľná energia, ktorou oplýval, odkedy si ho pamätám. Ponúkol ma horúcou čokoládou a obľúbenými šiškami z Dunkinʼ Donuts.
Sedeli sme v obývacej izbe, iba ja a on, atmosféru podfarbovali jemné bluesové melódie, blikajúce svetielka na mohutnej vianočnej jedli v rohu miestnosti, vôňa čokolády s vanilkou.
Mlčali sme, mlčali sme aj ďalej, keď melódie z cédeprehrávača dozneli, a sústredení do ticha sme sa neodvážili narušiť intimitu chvíle.
„Srdiečko, zapáľ sviečky, prosím. Vieš, že mám rád hrejivé teplo sviec,“ prerušil ticho.
Zapálila som päť vysokých bielych sviečok na mosadznom svietniku. Bol ešte deň, ale nebo zatiahnuté mrakmi neprepúšťalo veľa svetla.
Sviece sa rozžiarili, blikotajúce plamienky sa odrážali v sklenej vitríne plnej krištáľových čiaš a pohárov na víno.
Dva poháre som vybrala a naliala do nich suché biele víno, ktoré som priniesla. Nevedela som, že si štrngáme naposledy. Keby som to bola vedela, bola by som ostala dlhšie, cestovala posledným metrom, neponáhľala sa domov. Alebo by som k nemu prišla aj s rodinou na druhý deň. Ale nevedela som…
Vypila som pohár vína, pobozkala starého otca na obe líca a zavrela za sebou dvere. Stihla som už len zakričať, že prídem zasa na Nový rok.
Podľa starých legiend, keď sa narodí človek, pri jeho kolíske stoja tri sudičky a spriadajú nite ľudského osudu. Prvá sudička začína, druhá ho rozvíja a tretia prestrihuje vlákno života. Čo predpovedali sudičky jemu, to som už poznala.
Pri nespočetných návštevách mi rozpovedal zo svojho životného príbehu všetko, čo chcel, ba dokonca aj to, čo pôvodne neplánoval. Ako som sa mohla neraz presvedčiť, nemal v úmysle nič predo mnou skrývať, na to bol príliš čestný a otvorený. Skôr nepovažoval niektoré veci za podstatné a neuvedomil si, že môžu byť dôležité pri odhaľovaní ľudského osudu.
Myslím naňho veľmi často, v myšlienkach ma sprevádza životom aj ďalej. Ak sa mi darí, viem, že by bol na mňa hrdý. Ak musím prekonávať prekážky, šepká mi do ucha: Nevzdávaj to.
Keď odišiel, preplakala som celé dni a noci. Nedokázala som dodržať to, čo odo mňa žiadal, „jednoducho sa preniesť cez jeho smrť“ a „tešiť sa zo života“. Vravel, že prežil mnoho pekných chvíľ a že na to by som mala myslieť po jeho skone. „Sústreď sa na svoj báječný život, srdiečko, a neplač za starým človekom.“ Dokázala som to, ale až oveľa neskôr.
Jeho ďalšie želanie som splnila po niekoľkých týždňoch. Na Slovensku som rozptýlila jeho popol na miestach, ktoré mi označil na mape.
Máloktorý človek, ktorého som poznala, mal v sebe toľko pokory ako on. Sám vravel, že pokora je najdôležitejšia cnosť.
„Ľudia považujú pokoru za slabosť, myslia si, že do dnešného moderného sveta nepatrí. Som presvedčený, že len vďaka pokore môžem byť slobodný. Nikto mi nemôže ublížiť, veď mám rovnakú hodnotu ako každý iný človek. V živote prijímam všetko s pokorou, to dobré aj to zlé, a rád pomáham druhým, nezištne a nesebecky,“ vysvetľoval mi. „Pokora má v sebe dynamický náboj: ak si pokorná, považuješ za potrebné zlepšovať svoje vlastnosti, aby si bola láskavejším a ušľachtilejším človekom. Pokora poľudšťuje.“
Viem, že mal pravdu.

Prvá časť
Jar 1912

Drevený voz ťahaný dvoma koňmi sa pomaly vlečie blatistou cestou. Po oboch stranách cesty sa zelená mladá ďatelina a pozadie tvoria zelené smreky, jedle a štíty hôr.
Hory sa rozkladajú všade naokolo, s vrcholcami stromov ťahajúcimi sa do nebies. Sú posypané bielym snehom sťa cukrom, niektoré sú zahalené bielymi mračnami. Vysoko hore, v tíšine, kam prenikajú len ostré lúče slnka, je ešte stále zima. V dolinách je už jar, listnaté stromy sa začínajú zľahka obaľovať zelenými lístkami a púčikmi kvetov.
Voz poskakuje po zemi plnej výmoľov, jám a kameňov, mliaždi hrudy blata. Občas, ak je jama priveľká, sa zosunie kolesom na jednu stranu, naruší rovnováhu a vyvolá nepohodlie cestujúcich, ktorí sa naklonia nabok a zaprú nohami do voza.
Pohonič v tmavých šatách s klobúkom na hlave mlčky sedí vpredu, len občas slabo zapraská bičíkom a súčasne mľandravo mľaskne jazykom.
Do neďalekého mesta ostáva necelá polhodina. Dedinské domy so strechami pokrytými šindľom široko-ďaleko nevidieť, z dohľadu zmizli i stodoly a senníky spola naplnené senom.
Muž sediaci napredku dúfa, že sa mu bude na trhu v meste dariť a podarí sa mu predať viac tovaru ako po minulý raz, keď z voza ubudlo len niekoľko varešiek, misa a malý džbán.
Vyrába z dreva kuchynské nádoby, ale aj hračky pre chlapcov i dievčatá, sošky do betlehemov a na oltáre, jednoramenné kríže, náramky a malé reliéfne obrázky. Tá robota, stružlikanie, hobľovanie, vyrezávanie, sa mu zapáčila, ešte keď bol malý chlapčisko. Má rád vôňu dreva, bukového, dubového, jaseňového, ale najviac zo všetkého lipového.
Keď sa ho dotýka a hltá ho očami, do nosa mu preniká príjemná vôňa, cíti, akoby sa lipový kvet prevŕtal až do dreva a zanechal v ňom nezmazateľnú stopu, trvalú spomienku. Muž sa s drevom mazná ako s milovanou dievčinou, jeho pričinením sa klátik pod jeho rukami poddáva a získava oku lahodiaci tvar.
U nich v dedine, v Medveďove, je jediný, kto vyrába varešky a drevený riad. Robí to pre celú dedinu, ale nestačí to, aby uživil rodinu, ženu a pätoro detí. Niekoľkokrát do týždňa zájde na niektorý blízky trh či jarmok, najradšej na ten dole v meste pri Váhu. Tam ide aj dnes.
Zväčša berie staršieho chlapca so sebou, ale začali sa jarné práce na poli, treba im obrobiť malé políčko zeme za domom. Chlapec, statný ako hora, hoc by rád šiel na trh, musel ostať doma sadiť zemiaky a siať hrach.

Muž sa obzrie a fľochne na mladú ženu s batoliatkom v náručí, ktorá sedí vzadu na voze. Zobral ju po ceste hneď za dedinou, tam za zákrutou poniže včelína, kde sa minulú jeseň prevrátil aj s nákladom. Odvtedy vždy spomalí, keď tadiaľ prechádza. Dažde a pľušte tam vytvorili hlbokú brázdu, príroda dokaličila nerovnú cestu, vytvorenú človekom.
Mimovoľne si siahne na pravé koleno, ktoré mu po páde napuchlo, obalilo sa vodou. Odvtedy sa pri každej zmene počasia ozýva ostrou bolesťou alebo vrtošivým pichaním. Ach, čo tam po kolene. Voľáko bolo a voľáko bude.
Opäť sa upriami na ženu. Sama išla. Videl ju už zďaleka, ako sa v čiernych háboch potĺka v jarku: čierna šatka pevne uviazaná okolo krku, zakrývajúca celé čelo takmer až po koreň nosa. Až keď prišiel bližšie k nej, videl, že je to Alžbeta, mladá vdova s peknou tvárou, ale od trápenia bledou a pochudnutou.
Muža pochovala pred pár mesiacmi, ešte predtým, ako sa dieťa narodilo. Bola to tragédia, aké sa drevorubačom stávajú často. Pamätá sa: muža zniesli z hory, ešte žil, keď k nemu zavolali farára. Alžbeta horekovala a prosila Boha, aby ho uchránil. Muža jej však na druhý deň pochovali na malom cintoríne pri smrekovom háji. Mladý chlap to bol, ani dvadsiatich piatich rokov sa nedožil.
Dieťa sa narodilo po Novom roku; pohonič zabudol, či zočilo svetlo sveta dievča, alebo chlapec. Mohol by sa spýtať, no ani jemu, ani žene nie je veľmi do reči.
Predtým vravela, že ide do mesta, do Ružomberka ako on. Pešo by jej to trvalo viac ako tri hodiny a to by ešte musela rezko kráčať. Nepýtal sa jej, načo tam ide. Len čo vyskočila na voz, sňala si z chrbta batôžtek a opatrne ho uložila vedľa seba. Teraz sedí mlčky s dieťaťom v náručí, hompáľa nohami v zafúľaných kostolných topánkach, plecia spustené, obklopená aureolou smútku. Nevie, ako by ju utešil, ako by jej pomohol. Povzdychne si; každý si nesie svoj kríž.
Zvrtne hlavu späť, uprie pohľad na kone pred sebou, na dva hnedáky, čo kúpil pred pár rokmi na trhu v Radvani. Ďaleko mu je do Radvane chodiť, odkedy kone kúpil, viac tam nezašiel, veď trhov je dosť aj tu po okolí. Ale koníky lacno kúpil, slúžia mu dobre, zapriahnuté ťahajú voz alebo pluh. Za proviant ich požičiava susedom, niekedy dokonca utŕži pár grajciarov za výpomoc na fare.
Šibne bičíkom, cíti, že slnko začína pripekať. Z čižiem mu opadáva zaschnuté blato. Zloží si kabátec, položí ho pod zadok a klobúk opatrne do lona. Spakruky si utrie spotené čelo. Za zákrutou zbadá prvé kontúry budov.

Milan Buno, literárny publicista

The post Stromy rastú do neba appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

Mimoriadne zasadnutie OZ prenos

Cachtice.sk - 13. február 2018
Ospravedlňujeme sa za horšiu kvalitu prenosu v priebehu zajtrajšieho dňa bude záznam nahradený kvalitnejším záznamom.
Kategórie: Samospráva

Oznam

Jakubany.sk - 13. február 2018
Slovenská pošta oznamuje občanom, že dňa 15. 02. 2018 (t. j. štvrtok) bude prevádzka pošty v Jakubanoch z prevádzkových dôvodov zatvorená.
Kategórie: Samospráva

Čínska komunita oslávila na Slovensku nový čínsky rok

PRservis.sk - 13. február 2018

BRATISLAVA 13. februára 2018 – Veľa dobrého jedla, vysokí čínski predstavitelia, ukážky východnej kultúry a množstvo ľudí… Aj tak vyzerali oslavy čínskeho nového roka u nás na Slovensku.

Podľa čínskeho horoskopu sme odštartovali rok v znamení psa. Trvať bude od 16. februára do 4. februára 2019. Odborníci ho hodnotia ako veľmi príjemný rok. Číňania oslavujú nový rok aj 15 dní, u nás oslavy prebehli 11. februára v nákupno-zábavnom centre Bory Mall.

Návštevníci mali možnosť spoznať tradičnú čínsku kultúru. Jedinečná hudba, dračí tanec, umenie čínskej kaligrafie a účasť na čajovom obrade boli pre Slovákov nezabudnuteľnými zážitkami. Ukážky bojových umení, ochutnávky čínskej kuchyne a darčeky prispeli k fantastickej atmosfére.

Zdroj: Webnoviny.sk – Čínska komunita oslávila na Slovensku nový čínsky rok © SITA Všetky práva vyhradené.

The post Čínska komunita oslávila na Slovensku nový čínsky rok appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

Adient je tretí najlepší zamestnávateľ

PRservis.sk - 13. február 2018

BRATISLAVA 13. februára 2018 – Spoločnosť Adient, globálny líder vo výrobe automobilových sedadiel, získala tretie miesto v prestížnej ankete Najzamestnávateľ v kategórii Centrá zdieľaných služieb. Anketu organizuje najväčší pracovný portál Profesia.sk, pričom o konečnom výsledku rozhoduje verejnosť.

Spoločnosť Adient je jedným z kľúčových zamestnávateľov v automobilovom priemysle na Slovensku. V bratislavskom biznis centre, trenčianskom technologickom centre a v ďalších piatich výrobných závodoch zamestnáva takmer 4 000 ľudí. Viaceré centrá a závody spoločnosti plánujú v roku 2018 zvýšiť počet zamestnancov.

„Kľúčom k úspechu je príjemné pracovné prostredie, otvorená a férová komunikácia a možnosť uskutočniť svoje nápady. Každý zamestnanec je u nás dôležitou súčasťou celého tímu, a práve preto sú dvere manažmentu spoločnosti otvorené pre všetkých,“ opisuje atmosféru v centre Peter Kováč, riaditeľ biznis centra Adient v Bratislave.

Progresívne technologické centrum v Trenčíne, ktoré sa podieľa na dizajne automobilových sedadiel budúcnosti, sa v minulom roku rozrástlo o zhruba 100 inžinierov a dizajnérov a aj pre tento rok má v pláne ďalej rásť. „Našou stratégiou je byť spoľahlivým partnerom pre riešenie otázok zamestnancov a poskytnúť im príležitosti byť pri budovaní budúcnosti mobility. Pozitívna spätná väzba z ankety Najzamestnávateľ nám ukazuje, že tento prístup je efektívny a dobre prijímaný,“ vysvetľuje Frank Toenniges, riaditeľ technologického centra Adient v Trenčíne.

Adient, svetový líder vo vývoji a výrobe automobilových sedadiel, už teraz formuje budúcnosť mobility a predstavuje verejnosti vízie, aké zmeny interiéru si vyžiadajú automobily budúcnosti. Na tomto vývoji sa zúčastňujú všetci zamestnanci Adientu – od inžinierov v technologickom centre, cez účtovníkov a špecialistov na finančné procesy v biznis centre až po operátorov výroby či šitia v piatich slovenských závodoch v Lučenci, Martine a Žiline.

O spoločnosti Adient:

Adient je globálnym lídrom vo výrobe automobilových sedadiel. So 85 000 zamestnancami v 238 výrobných a montážnych závodoch v 34 štátoch sveta vyrábame a dodávame automobilové sedadlá pre všetky triedy vozidiel a pre všetkých veľkých výrobcov. Od kompletných sedadlových systémov až po individuálne komponenty, naše odborné znalosti pokrývajú každý krok výrobného procesu automobilových sedadiel. Naše vlastné integrované firemné kapacity nám umožňujú podieľať sa na výrobe produktov, ktoré sa každoročne montujú do viac ako 25 miliónov vozidiel, od štádia výskumu a dizajnu až po ich vývoj a konečnú výrobu.

The post Adient je tretí najlepší zamestnávateľ appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

Finančné problémy môžete po novom vyriešiť už do 3 hodín online

PRservis.sk - 13. február 2018

BRATISLAVA 13. februára 2018 – Pre takmer 70% ľudí, ktorých zastihne nečakaná finančná núdza, je najdôležitejším faktorom rýchle riešenie ich problému. Nevyhovuje im zdĺhavý proces posudzovania, následného schvaľovania pôžičiek, či osobné návštevy v jednotlivých finančných inštitúciách. Často pritom ide len o snahu preklenúť dočasné finančné problémy, vyplývajúce z nepriaznivej finančnej situácie, spôsobenej napríklad omeškaním splatnosti faktúr, meškaním mzdy alebo z toho, že rodinný rozpočet ohrozia nečakané výdavky.

3 hodiny od podania žiadosti po vyplatenie úveru

Po novom je možné vyriešiť svoje finančné problémy pohodlne z domu či kancelárie, a to už v priebehu krátkych 3 hodín. Nový online spôsob poskytovania úveru Moneytu umožňuje čerpať bezúčelové pôžičky od 300 EUR do 6 000 EUR. Len 3 hodiny stačia na to, aby ste o úver nielen požiadali, ale aby ste dostali aj očakávané peniaze priamo na účet.

Možnosť vrátenia pôžičky bez poplatkov

Doba splatnosti pri Moneytu rovnako prináša maximálny komfort splácania pôžičky bez výraznej záťaže žiadateľa o úver. Jednotlivé splátky je možné rozložiť na 12 až 60 mesiacov. Tento spôsob preklenutia finančných problémov zároveň umožňuje nielen predčasné splatenie úveru, ale do 30 dní od podpisu zmluvy môže klient požičanú sumu vrátiť, a to bez akýchkoľvek poplatkov.

Úver s poistením

Bezpečnosť splácania úveru podporuje tiež možnosť využiť niektoré z ponúkaných druhov poistenia, vrátane poistenia schopnosti splácať úver. Poistenie chráni nielen klientov, ale aj ich blízkych v prípade nečakaných životných udalostí, ako je napríklad strata zamestnania, práceneschopnosť, dlhodobá hospitalizácia v nemocnici, trvalá invalidita alebo úmrtie. Je len na samotnom klientovi, ktorý z ponúkaných balíkov poistenia si vyberie.

Úvery sú poskytované v súlade s platnou legislatívou, prostredníctvom spoločnosti licencovanej Národnou bankou Slovenska.

The post Finančné problémy môžete po novom vyriešiť už do 3 hodín online appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

Že nepoznáš Spots? Jednu z najzaujímavejších akcií tejto zimy bude hostiť legendárna lanovka v srdci Tatier.

PRservis.sk - 13. február 2018

TATRANSKÁ LOMNICA 13. februára 2018 – Unikátny projekt spájajúci neobvyklé miesta a umenie sa aj tento rok dočká svojej ďalšej premiéry, a to už vo svojom trinástom pokračovaní. Spots #13 sa uskutoční v sobotu 17.2. po prvýkrát za hranicami hlavného mesta v Tatranskej Lomnici. Priblíži silnú atmosféru pôvodnej a momentálne zakonzervovanej údolnej stanice starej visutej lanovky na Lomnický štít, ktorá stále čaká na svoj ďalší osud.

Hádam nikomu netreba predstavovať, že akcie s názvom Spots oslavujú umenie na tých najbizarnejších miestach. Tešiť sa môžete na vernisáž slovenskej snowboardovej a freeski fotografie v priestoroch najlegendárnejšej lanovky, ktorá v týchto dňoch oslávila 80 rokov. O jej architektonický návrh a projekčné práce sa postaral náš najvýznamnejší slovenský architekt Dušan Jurkovič. Stanicu tajuplných príbehov na chvíľu prebudíme a budete mať skvelú príležitosť pozrieť sa na toto nedotknuté miesto plné vzrušujúcej histórie.

V priestoroch starej lanovky, ktorá bola držiteľkou svetového rekordu vo svojej dĺžke, nebude chýbať dávka netradičného umenia od fotografov Kubaláka a Rendeka zo sveta snowboardingu či freeski jazdcov v podaní Šlepeckej a Tomašáka.
Aby sa ti nemálilo, všetkému bude sekundovať výstava prvých slovenských snowboardových dosiek, chýbať nebude ani Hafnerova talkshow, kde vyspovedá priekopníkov týchto športov. Samozrejme chýbať nebude ani večerný snowboard a freeski jam.
Snowboardový ošiaľ neskôr vystriedajú a o hudbu sa postarajú DJs Hafner a Ľudo Snovák na poriadnej párty za sprievodu ľadovo namrazeného Jägermeistera. Yanko Kral povedie DJ-ský set na afterke v klube Switch v Tatranskej Lomnici.

Neprestávajte loviť nové zážitky a príďte podporiť ďalšiu akciu Spots, ktorá tentokrát prepojí najväčšiu legendu svojho druhu v Tatranskej Lomnici so zaujímavým umením. Lapať po dychu zaručene budete. Viac info nájdeš na FB akcie alebo na FB Spots, kde rovnako môžete nazrieť aj do minulých akcií.

The post Že nepoznáš Spots? Jednu z najzaujímavejších akcií tejto zimy bude hostiť legendárna lanovka v srdci Tatier. appeared first on PR servis.

Kategórie: Podporujeme

FinTech technológie pod drobnohľadom ministerstva financií

Ministerstvo financií SR - 13. február 2018

Ministerstvo financií si posvieti na FinTech inovácie. Detailne sa tejto problematike bude venovať Centrum pre finančné inovácie. Téma, ktorej sa bude centrum venovať, je oblasť fintechov a s tým spojená identifikácia možných bariér pre ich vznik a pôsobenie na Slovensku.

 

Kategórie: Štátna správa

Nové Mesto má vyrovnaný rozpočet, najviac peňazí pôjde na školstvo

Banm.sk - 13. február 2018
Viac peňazí na obnovu škôl a škôlok, investície do revitalizácie ihrísk, športovísk a parkov, modernizácia ďalších klubov dôchodcov. S tým všetkým ...
Kategórie: Samospráva

V piatok 16. februára bude knižnica na Pionierskej zatvorená

Banm.sk - 13. február 2018
Knižnica Bratislava - Nové Mesto oznamuje, že z dôvodu chrípkovej epidémie a nutnosti dezinfekcie priestorov i knižničného fondu, bude dňa 16. 2. 2...
Kategórie: Samospráva

Miestne zastupiteľstvo - 23. zasadnutie dňa 13. februára 2018

Banm.sk - 13. február 2018
Oznamujeme občanom, že prenos z 23. zasadnutia MZ sa dá sledovať na linku: https://www.youtube.com/watch?v=Yg2BqAGNQao&feature=youtu.be  
Kategórie: Samospráva

Stránky