UKRAJINA 8. februára 2018 – Po takmer štyroch rokoch nestabilného konfliktu je východná Ukrajina v súčasnosti jedným z najviac mínami zamorených miest na svete.

Jaro Bekr, vyslanec dobrej vôle UNICEF, v septembri 2016 osobne navštívil územia zasiahnuté konfliktom: „Do poslednej chvíľky si mysleli, že sa to ich netýka, hoci tá fronta bola necelých 60 kilometrov od ich mesta.“

Nebezpečenstvu je vystavených 220 000 detí, ktoré žijú, hrajú sa a chodia do školy a naspäť v oblastiach plných nášľapných mín, nevybuchnutých munícií a iných životu nebezpečných explozívnych zvyškov z bojov.

Dostupné informácie z januára až novembra roku 2017 ukazujú v priemere za týždeň jedno detské nešťastie, ktorého hlavnou príčinou sú práve nášľapné míny, explozívne zvyšky a nevybuchnutá munícia.

Konflikt berie deťom nielen materiálne veci, ale zanecháva na nich aj celoživotné postihnutia.

Aleksey, 14, prišiel o dva prsty a palec. „Z prechádzajúceho vojenského vozidla niečo vypadlo. Nebol som si istý, čo to bolo. Myslím, že som niečo stlačil, pretože to odrazu vybuchlo. Všade bolo veľa krvi a prsty mi viseli z ruky, ” hovorí Aleksey. „Celý môj život sa zmenil. Nemôžem robiť všetko, čo som mohol robiť predtým, ale pomaly si na to zvykám. Učím sa písať ľavou rukou, veľmi mi to nejde, ale snažím sa.“

Sasha, 12, sa v auguste 2016 bicykloval okolo domu, keď guľka zasiahla jeho členok. „Niekde v diaľke sa strieľalo. Nepočul som žiadnu guľku letieť okolo mňa. Predtým som sa chcel stať slávnym futbalistom.“ Jeho škola je otvorená iba trikrát do týždňa. Všetky hodiny sú skrátené na 20 minút. Predtým bolo v jeho triede 20 študentov, teraz ich počet klesol na 10, pretože všetky rodiny utekajú v nádeji, že niekde inde nájdu bezpečie.

 

The post Na bolesť z vojny nikdy nezabudnú appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 8. februára 2018 – Čo ovplyvňuje našu dôveru v iných ľudí? Prečo uveríme aj očividnej hlúposti, ak ju potvrdia aspoň dvaja ľudia? Akú náplasť použiť, aby sa rana rýchlejšie zahojila? Môžem zachrániť život aj dobre miereným úderom? Na čo všetko zaberá placebo? Ako vyzerá tvár, ktorej nedokážete povedať nie?

Zaujala ťa niektorá z otázok natoľko, že chceš poznať odpovede? Poznáme tých, ktorí ich už vedia. Sú študentmi Fakulty sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Fakulta sociálnych vied a zdravotníctva poskytuje vysokoškolské vzdelávanie v odboroch sociálnych a nelekárskych zdravotníckych vied a jej cieľom je pripraviť pre prax odborníkov a odborníčky pre sféru sociálnych, poradenských, výchovných a zdravotných služieb.

Ak je tvojím snom nájsť naplnenie svojho života v pomoci iným, ak je pre teba dôležité podať pomocnú ruku človeku v núdzi alebo ťa láka koučing a túžiš orientovať ľudí na dosahovanie ich cieľov, tak ti radi odporúčame štúdium na FSVaZ.

Ponúkame ti aj niekoľko dôvodov, prečo študovať práve tu:

fakulta svoju kvalitu potvrdila a ako súčasť UKF získala Národnú cenu SR za kvalitu 2017,
aj keď sú vyučujúci medzinárodne uznávaní odborníci, sú pre študentov v prvom rade ľuďmi a partnermi,
veľkú pozornosť venujú študentom a orientujú ich na uplatnenie sa po škole,
ponúkajú vzdelávacie kurzy pre všetkých študentov (mimo študijného plánu), ukončené osvedčením a absolventi sú tak zvýhodnení na trhu práce,
ponúkajú široké spektrum dobrovoľníckych aktivít,
bezplatné poradenské služby v oblasti psychologického, sociálneho a zdravotného poradenstva sú samozrejmosťou,
výhodou je prijímacie konanie bez skúšok. Posudzované sú výsledky zo strednej školy a šancu na prijatie zvyšujú aj dobrovoľnícke, študentské a vedecké aktivity počas štúdia na strednej škole.

Čo je možné na FSVaZ študovať? Bakalárske študijné programy

Sociálna práca
Sociálne služby a poradenstvo
Psychológia
Ošetrovateľstvo
Urgentná zdravotná starostlivosť

Magisterské študijné programy

Aplikovaná sociálna práca
Psychológia
Sociálne služby a poradenstvo
Doktorandské študijné programy
Pedagogická, poradenská a školská psychológia
Sociálna práca

O tom, že na FSVaZ UKF v Nitre si vedia sny o vysokoškolskom štúdiu predstaviť aj veselo, svedčí propagačné video s frontmanom skupiny Horkýže Slíže. Spoznal si ho?

A ako vnímajú študenti svoju fakultu, ak ju majú charakterizovať tromi slovami? Toto je výsledok malého prieskumu – Moderná, Kvalitná, S tradíciou.

Potrebuješ vedieť viac? Fakulta intenzívne komunikuje cez sociálne siete, tak sa ich spýtaj na Facebooku https://www.facebook.com/FSVaZUKFNR/. A ešte viac informácií nájdeš na https://www.fsvaz.ukf.sk/index.php/sk/.

The post Má červený rúž vplyv na výšku pokuty? appeared first on PR servis.

Ministerstvo financií SR predložilo audítorom na kontrolu konsolidovanú účtovnú závierku za rok 2016. Audítori ju ohodnotili na výbornú.

BRATISLAVA 7. februára 2018 – Šorty je moderátorská stálica rádia Europa 2, spevák, raper a imitátor. Láska je pre neho zmyslom života a nemá problém o nej hovoriť, písať či spievať. Svojej priateľke Zuzke venoval úspešnú skladbu „All I can see“. Šorty je príkladom toho že, keď človek ide za svojim snom, môže dosiahnuť aj na prvý pohľad  nemožné. Od detstva chcel byť raperom, zažil šikanu v škole, či diskrimináciu pri hľadaní zamestnania.  No to všetko ho dostatočne posilnilo, aby si šiel svojou cestou a zostal sám sebou…

Zvykneš písať ľúbostné listy?

Nie, ale pamätám si na prvý. Bol som v škôlke, mal som asi 6 rokov a volala sa Kristína, bola to moja prvá láska, platonická. Písal som ho pod takou lavicou, kde bol magnetofón. Mal som len modré pero a chcel som tam silou mocou nakresliť červené srdiečko, bol nešťastný z toho, že mám len modré. Bol to normálny, dlhý list: „Ahoj, Kristínka som do teba“. (smiech)

Si zástancom písania si listov ako kedysi?

Tak teraz vedú sociálne siete, dnes, aj keď má niekto narodeniny, tak ti to iba vyskočí na Facebooku. Napíšeš „Všetko naj“ a vybavená vec. Predtým sa ešte písalo, telefonovalo, že „Ahoj, máš narodeniny“ alebo sa posielali smsky. No neboli len také stručné vety ako dnes, že „Všetko naj“ alebo „HBD“ (happy birthday). Sociálne siete zrušili klasickú poštu ako listy alebo pohľadnice, je to škoda.

Si typ, čo radšej povie osobne do očí alebo skôr napíšeš, keď máš niekoho rád?

Ja som ten typ z očí do očí, lebo vidíš bezprostrednú reakciu. Môžeš len z pohľadu vyčítať, že, „Ej , toto asi nie je to, čo som jej mal povedať.“ alebo naopak : „Okej, spolupracuje takže, idem na to ďalej“. V osobnej komunikácii máš hneď spätnú väzbu.

Ako vnímaš valentínsku kampaň „Povedz to Milkou“?

Napísať krátky odkaz na bonboniéru je veľmi pekný nápad. Hlavne by mal byť človek úprimný a nevymýšľať zbytočne nejaké rýmy, ale hovoriť a písať zo srdca. S priateľkou sme spolu rok a pol, takže sme veľa Valentínov nestihli oslavovať . No má rada kvety – pivonky, takže jej kupujem kytice.

Skladba „ All I can see“ vznikla pre tvoju priateľku. Jej text je svojim spôsobom novodobá báseň a vyznanie…

Vo svojich songoch som sa vždy inšpiroval vzťahmi. Pesnička All I can see  je love song, v ktorom hovorím, že neviem bez nej žiť. Pravdou je, že keď raper píše text, musí mať pred očami a v hlave určené, o kom píše a komu to chce povedať. Je to podobné aj pri moderovaní v rádiu, tiež si predstavujem ku komu hovorím. Predstavujem si poslucháčov, ktorí sú dajme tomu v práci a majú zapnuté rádio. Rozmýšľam, či to, čo hovorím, je pre nich zaujímavé alebo nie. Takto bolo aj pri tracku All I can see. Mal som v hlave priateľku, aj pocity, ktoré k nej cítim.  Tú skladbu považujem za moju najsilnejšiu.

Venoval si priateľke aj inú skladbu?

Áno, letný song „OFF“. Klip som točil v Thajsku a hrala v ňom moja Zuzka. Ani v jednom zábere nie som ja, je tam len ona, pretože je to opäť o nej. Boli sme spolu na dovolenke a priamo tam som napísal text. Sú v ňom teda bezprostredné pocity a emócie.

Čo plánuješ teraz na Valentína? Oslavuješ tento sviatok?

Plánujem určite nejaký spoločný výlet, lebo obaja radi cestujeme. Keď som bol mladší, tak som Valentína ignoroval. Posledných 6 rokov sa ho snažím  vždy nejakým spôsobom osláviť. Aj frajerka si dáva záležať, aby to bol špeciálny deň a špeciálna noc. Plánujeme vycestovať preč na nejaké pekné, neobvyklé miesto. Byť spolu, to je základ a nepohádať sa…

Ako si sa spoznal s priateľkou?

Moderoval som jednu akciu, už som mal po vlastnom programe a videl som tam dve baby. Marta a Zuzana. Marta ma oslovila po anglicky, lebo si mysleli, že nie som Slovák. Na tomto evente bolo totiž bežné, že tam boli aj zahraniční ľudia.  Ja som sa začal smiať a dali sme sa do reči. Potom sa mi stratili, nemal som ani kontakt, ani ich mená, nič. Tak som šiel domov a v noci mi Zuzana napísala, že kde som zmizol. Pozerám na správu na FB a hovorím si, že to je ONA. Neskôr som v Nitre moderoval hip-hopovú akciu a náhodou sme sa tam stretli a zabávali sa. Odvtedy ma lanárila, aby som išiel bývať k nej a vykašľal sa na podnájom, že jej pomôžem s hypotékou a tak. Najskôr som nechcel, veď hocičo sa stane a môžem si zase riešiť bývanie. Nešlo mi to do hlavy, lebo sme boli iba kamoši. Nakoniec som to spravil, išiel som tam bývať a som tam doteraz. No preskočili sme istú fázu randenia.  Z jednej strany je to fajn, ale z druhej strany sme sa ukrátili o chvíle ako napríklad písať si večer, ísť na rande do kina, riešiť, či večer idem k nej alebo ona ku mne, ráno spolu do práce a podobne. My sme to celé preskočili, no je to v pohode. Bol to test vzťahu, a keby to nefungovalo, už tam dávno nie som.

Čo si na nej najviac vážiš?

Asi že je ambiciózna, že si povie: „Toto musím mať, to musím dosiahnuť“.

Čo na nej ľúbiš?

Všetko, ona sa mi páči ako človek, jej prejav je super, vie sa správať v spoločnosti, je zábavná. Je to moja spriaznená duša.

Kedy  si sa začal venovať imitátorstvu?

V detstve. Bolo to spojené s beatboxom, vždy som do toho zapájal nejaké srandy, niekoho napodobňoval, takže tým to bolo celkom zaujímavé a uchytilo sa to. Aj do rádia som sa dostal skrz to, že som nahral imitácie známych raperov pre jeden indoorový festival, čo sa konal v Banskej Bystrici. To bol  veľký zlom pre mňa, pretože tam boli tam úplne všetci známi hip- hopoví interpreti a raperi.

Kto ťa tak inšpiroval v  hudbe?

Mal som viac idolov, imitoval som ich preto, že sa mi páčila ich tvorba. A hlavne, keď som začal byť ako imitátor raperov známejší, začal som sa s nimi na akciách stretávať osobne, začali ma volávať na akcie, podávali mi ruky. Aj prvé stretnutie s Rytmusom ma nadchlo. Rešpektujem ho dodnes. Všetci ma inšpirovali, všetci úspešní, čo to niekam dotiahol. Tí,  ktorí robia to, čo milujú. Lebo to je základ, keď človek robí to, čo má rád.

Máš pocit, že ťa zmenilo to, že si známy človek?

Neviem, tisíckrát to počúvam: „ Dušan, nezmeň sa“. Hlavne, keď prídem do Zvolena, tak zrazu „Wau, Šorty, poď sem.“ Predtým si ma ani nevšímali, ledva pozdravili. Nemám rád takých ľudí, akože „pokvasím“ s nimi, povieme si, že „Hej, hej, dobre sa mám, ale to je všetko.“ Z jednej strany mi to lichotí, ale na druhej strane je to divné, keď ťa ten človek predtým ledva pozdravil. A teraz zrazu „Ako sa máš, čo mama v pohode?“…. A v živote moju mamu ani nevidel. Ale jasné, že sa mi to páči, keď ma ľudia oslovujú na ulici. No najviac ma teší, že robím hudbu pre všetky generácie.

 Vydávaš svoje prvé EP, ako sa volá?

„Million voices“, bude trochu iné ako Slovensko doposiaľ počulo. Je to  debutové EP, bude mať 8 pesničiek. Srandou je to, že producent, ktorý mi robí hudbu, mi trochu vyčíta, že každý jeden track, ktorý mám, je o žene. Keď si to tak spočítam, mám 5 trackov „Hey girl“, „All I can see“, „Off“, „Dance“ – jediný tanečný track a „Free“ – príbeh, ktorý sa netýka mojej frajerky. Je to skladba o tom, že keď sa nejaký chalan rozíde s frajerkou alebo ho nechá ženská, tak v tom musí hľadať pozitíva. „Voľnosť, waaau, som slobodný, môžem si robiť, čo chcem“…. Na tejto skladbe som spolupracoval s  Delikom, pridal tomu šmrnc, lebo to on vie. Na EPčku však nebude všetko len o žene. Aj keď ja to mám rád, lebo ľudia sú takmer neustále zaľúbení do niekoho. Nájdu sa v tom a vždy si radšej pustia pesničku, ktorá im niečo hovorí, ako tie egotripy typu párty, klub, sme najväčší a pod.

Každý má svoj príbeh lásky a niekoho, kto si zaslúži vaše vyznanie. Pripravte svojej milovanej polovičke dve sladké prekvapenia v jednom. Kúpte si špeciálnu valentínsku edíciu praliniek Milka a priamo na obal vpíšte svoj zamilovaný list, odkaz či báseň. Krásneho Valentína!

 

The post Dušan „Šorty“ Berky: „Prvý ľúbostný list som písal v škôlke“ appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 7. februára 2018 – „Mal by byť na zozname povinnej  literatúry každého milovníka tajomných príbehov,“ povedala o tejto knihe slávna autorka detektívok Tess Gerritsenová. Pripravte sa na temný psychotriler, ktorý vám zalezie pod kožu. Jeho autorkou je Koethi Zanová, ktorú poznajú slovenskí čitatelia už vďaka knihe Zoznam zákazov. Tentoraz však ponúka desivý príbeh zajatia, ktorý vás bude držať v napätí a netrpezlivo budete otáčať stránku za stránkou.

„Každý sa nezmení na netvora. Niektorí ľudia sa zachovajú správne aj v nesprávnej situácii.“
To je citát z nového temného psychotrileru Služobnica.

Unesená a jej strážkyňa. Ktorá z nich je väčšou obeťou?
Krásna Julie má dokonalý život. Láskavého priateľa, milujúcich rodičov a výborný prospech. Všetko má ešte pred sebou.
Corin život je nočná mora. Psychopatický manžel posadnutý náboženskými víziami, násilnícky otec a strašné tajomstvo ju priviedli do slepej uličky.
Raz v noci sa však ich svety zrazia.
Dve ženy zatvorené v dome na samote musia pochopiť, čo sa stalo – a komu môžu dôverovať, ak sa chcú oslobodiť.

„Psychologický triler, ktorý by sa už nedal napísať lepšie.“
Jeffery Deaver

Koethi Zanová je autorka bestsellera Zoznam zákazov. Viac ako pätnásť rokov vykonávala advokátsku prax v oblasti zábavného priemyslu, pracovala vo filme, v televízii, v divadle a v poslednom čase v MTV.

Začítajte sa do novinky Služobnica:

Julie Brookmanovej pripadal jej život absolútne dokonalý. Otočila spätné zrkadlo v Ryanovom aute k sebe a zotrela si z kútika oka rozmazanú maskaru. Chvíľu obdivovala svoje dlhé ryšavé vlasy a zámerne sa usmiala tak, aby sa jej zaiskrilo v zelených očiach.
Esej o transcendentálnych básnikoch dokončila o štyri dni skôr a ráno ju poslala profesorovi. Profesor Greenfield patril k jej obľúbencom. Možno bola doňho aj trochu zaľúbená, ale to s jej usilovnosťou nijako nesúviselo. Julie vždy odovzdávala domáce práce pred termínom a dala si záležať, aby boli lepšie ako práce jej spolužiakov.
Kvôli tejto eseji sa ubytovala v rodičovskom dome vo Westchesteri. Bola presvedčená, že najlepšie píše v bývalej detskej izbe. Rutina je kľúčom k úspechu – tak znela jedna z jej zásad. Rozhodla sa, že sa vráti neskorším vlakom a esej si ráno pred odoslaním ešte raz prečíta.
Ryan zastal na parkovisku pred stanicou.
„Okej, braček,“ prehodila Julie, otočila sa a zo zadného sedadla si vzala tašku s notebookom. „Tu mi to stačí.“
„Počkám s tebou na vlak,“ ponúkol sa po nápadnom zaváhaní.
Julie si vybrala mobil.
„Prišli sme príliš skoro. Bolo by hlúpe, keby si tu zostával. Poradím si aj bez teba.“ Kývla hlavou k železničnej stanici. „Kurt je už vnútri. Pokojne choď za Janie.“
Neisto na ňu pozrel, no videla na ňom, že túži odísť.
„Len choď, bez obáv.“ Pohladkala ho po vlasoch. Mal ich také dlhé, že by mu zakrývali oči, keby sa mu na koncoch prirodzene nestáčali nahor. Vyzeral jednoducho na zjedenie. „Máš dobré krytie – mama sa ťa ani nespýta, kde si bol. Využi ten vzácny čas, skôr ako ti zase pristrihnú krídla.“
Ryan prevrátil oči.
„Tak dobre,“ ustúpil, no ešte vždy sa tváril neisto. „Ale čakaj vnútri, jasné?“
Julie prikývla, prehodila si remeň tašky cez plece a dva razy potiahla maličký strieborný medailón v tvare srdca, zavesený na jeho spone. Bol to jej talizman.
„Pravdaže. Ja a Kurt sme najlepší kamoši.“
Vystúpila z auta a cez okno nazrela do staničnej budovy. Videla len Kurtovu siluetu, lebo stál za pultom a počítal tržbu. Vedela, že tam zostane až do jednej v noci. Týmto neskorým vlakom išla aspoň sto ráz.
Obzrela sa. Ryan práve vychádzal s autom na cestu. Keď vošiel do zákruty, pneumatiky sa pretočili na štrku. Zamávala mu bez veľkého nadšenia, lebo vedela, že sa aj tak neobzrie. Dnešní chlapi sú už takí, pomyslela si s úsmevom.
Vonku panovala krásna neskorá septembrová noc. Vzduch bol ešte teplý. Hviezdy visiace na nebi tesne nad mestom žiarili s plnou silou. Vybrala si z vrecka škatuľku cigariet a buchla ňou o stĺpik dreveného zábradlia, ktoré obklopovalo terasu pred staničnou budovou. Namiesto toho, aby vošla dnu, sadla si na lavičku pod oknom, zapálila si cigaretu a s pôžitkom z nej potiahla. Rodičia tento zlozvyk neschvaľovali a technicky s nimi súhlasila, ale bola to jej prvá cigareta po dvoch dňoch a chcela ju poriadne vychutnať.
Vyfúkla obláčik dymu a podvedome pošúchala zips tašky. Tá esej bola lepšia než všetko, čo napísala za posledný rok. Premýšľala, či by ju nemala ponúknuť na uverejnenie.
Profesor Greenfield bude vedieť, kam by sa najlepšie hodila. Dokonca aj keby ju neuverejnila, práve urobila ďalší krok k získaniu budúcoročnej Ceny J. Burdena za najlepšiu anglickú esej.
Vstala a podišla k schodom vedúcim k nástupištiam. Naposledy potiahla z cigarety a hodila ju na chodník. Rozšliapla ju na ňom topánkou a potom zdvihla nohu, aby skontrolovala podrážku. Pokiaľ išlo o ohorky, bola dosť poverčivá. Ak sa na človeka prilepia, prinesú mu nešťastie. Podrážka však bola čistá. Julie sa spokojne zasmiala. Áno, pomyslela si, aj moja duša je čistá.
Znovu vybrala telefón a skontrolovala čas. Do príchodu vlaku chýbalo ešte dvadsať minút. Otvorila Instagram a prezrela si najnovšie príspevky. Niektoré ju zaujali, iné sa jej zdali nudné. Očami preletela New York Times a potom poslala Markovi esemesku: Milujem ťa.
Čakala, no neodpísal jej. Určite nemá pri sebe mobil, pomyslela si. Ešte niekoľko sekúnd pozorovala displej, či sa na ňom neobjavia bodky. Nič.
Už len jedenásť minút.
Mala by vo vlaku čítať, alebo si radšej zdriemnuť? Trochu to pripomínalo ruletu. Nikdy nevedela, či sa jej na sedadle vlaku prímestskej železnice Metro North podarí zaspať. Bola veľmi citlivá na zápach a tá príšerná koženka sa jej pri každom pohybe lepila na pokožku. No aj keby sa jej to nepodarilo, mohla si prečítať článok v časopise New Yorker, ktorý redakcii sama poslala.
V budove zrazu zhasli všetky svetlá. Prekvapená sa otočila. Že by Kurt odchádzal včaššie ako zvyčajne? Oprela sa o sklo, ale dvere jeho kancelárie boli zatvorené. Podišla k tým na boku a silno nimi potiahla, no ani sa nepohli. Zamknuté. Kurt odišiel domov. Predpokladala by, že tam s ňou počká alebo jej pred odchodom aspoň zaželá dobrú noc. Ale možno ju tam vonku nezbadal. Pozrela na výjazd z parkoviska a podľa očakávania uvidela auto odbočujúce na hlavnú cestu. Ale prečo Kurt odchádza tak skoro? Vari železnice zmenili cestovný poriadok?
Dočerta. Raz sa jej to už stalo. Pohla sa k tabuli skontrolovať časy odchodov vlakov, no zrazu si s hrôzou uvedomila, že má spoločnosť.
Otočila sa, aby zistila, kto tam s ňou je, no skôr ako dokončila obrat, tvár jej zakryla ruka v koženej rukavici a mykla jej hlavu späť.
Julie spočiatku dokázala myslieť len na bolesť.
Ježiši, to strašne bolí!
Bola príliš dezorientovaná, aby pochopila, čo sa deje, zatiaľ čo útočník ju ťahal za hlavu cez parkovisko. Snažila sa mu prispôsobiť a udržať nohy na zemi, lebo ruka stískajúca hrdlo ju dusila.
Nemohla dýchať. Myseľ jej zmätene bzučala. Musela dostať do pľúc trochu vzduchu – hneď!
Útočník práve včas trochu povolil zovretie. Julie zúfalo lapala dych a zároveň sa snažila upokojiť, zatiaľ čo očami hľadala únikovú cestu. V zlomku sekundy si urobila obraz o situácii. Nachádzala sa na opačnom konci parkoviska pred železničnou stanicou a široko-ďaleko nevidela živú dušu. Pomedzi stromy blikali reflektory áut uháňajúcich po diaľnici, ale boli príliš ďaleko, aby jej to pomohlo.
Julie sa zrazu ocitla vo vzduchu a vzápätí tvrdo pristála v návese ťahača. Prudký náraz jej vyrazil dych. Chcela vykríknuť, no z úst jej nevyšiel nijaký zvuk. Kovové roletové dvere sa za ňou s buchnutím zatvorili a odrezali ju od okolitého sveta. Len čo zámky s rinčaním zapadli na miesto, zareval motor.
V tej chvíli sa Julie vrátil hlas a vykríkla z plných pľúc. Najprv zo seba vydala len čudný hrdelný zvuk, ktorý nikdy predtým nepočula a o ktorom by si nemyslela, že ho je vôbec schopná, a potom nasledovali zbytočné slová.
„Doriti, čo to má znamenať? Pusťte ma von!“
Naslepo liezla po prázdnej, studenej podlahe návesu. Nákladné auto sa zrazu prudko naklonilo a Julie vrazila do bočnej steny pokrytej hrubou vrstvou polystyrénového obloženia. Keď doň zaryla nechty, uvoľnilo sa z neho zopár malých kúskov a prilepili sa jej na prsty a dlane.
„Čo je to za svinstvo?“
Utrela si ruky do džínsov, spustila sa na všetky štyri a v tme čiernej ako smola zamierila na koniec kontajnera, aby pohľadala kľučku.
Nakoniec jednu našla na pravom okraji a z celej sily ju potiahla. Roletové dvere nahlas zavŕzgali, no nadvihli sa len o centimeter. Cez úzku škáru videla cestu mihajúcu sa v mesačnom svetle. Išli rýchlo, ale nie dosť, aby vzbudili pozornosť.
Julie povolila zovretie a dvere zase zapadli na miesto. Pustila sa do nich päsťami.
„Pomôžte mi, prosím. Som tu! Som vnútri!“ kričala, kým ju nerozbolelo hrdlo, no podľa slabej ozveny kriku usúdila, že izolácia neprepúšťa von nijaký zvuk. Odstúpila odo dverí a jednou rukou sa chytila bočnej steny, aby nespadla, keď auto poskočilo na nerovnej ceste.
„Okej, Julie, len nestrácaj hlavu. Mysli!“
Problém bol však v tom, že to nedokázala. Myseľ jej preskakovala od jednej myšlienky k druhej, rovnako nefunkčnej.
„Toto sa nedeje. Nie je to skutočné,“ stonala, zatiaľ čo hmatala okolo seba v prázdnom priestore a snažila sa zaostriť zrak. Napokon si prehľadala oblečenie v nádeji, že nájde niečo užitočné.
Mobil jej zrejme vypadol z vrecka, keď ju schmatol. Zajtra ho nájdu. Aspoň to vyvolá poplach.
Aj taška s počítačom bola preč. Nespomínala si, že by ju stratila počas zápasu. Zrejme jej ju neskôr strhol z pleca. Vtom sa spomenula na svoju esej.
„No tak, prestaň, Julie! To je najmenší z tvojich problémov!“ napomenula sa a zúfalo si pošúchala tvár.
Vopchala si ruky do vreciek bundy, či v nich nenájde predmet, ktorý by sa dal použiť ako zbraň. Z jedného vybrala gélové pero. Nebolo to ktoviečo, ale mohla by ho únoscovi vraziť do oka alebo do rozkroku, kde je najzraniteľnejší. Nepredá svoju kožu ľahko!
S perom v ruke si čupla v kúte. Srdce v hrudi jej bilo ako kladivo. Bola pripravená, ako sa len dalo, no príliš jasne si uvedomovala zrýchlené dýchanie. Nedarilo sa jej sústrediť a rýchlo ju zachvacovala panika.
Dlho sa nič nedialo. Julie celé hodiny sedela v aute a predstavovala si, čo všetko sa môže stať, až sa tie dvere zdvihnú. Pokúšala sa sústrediť si zmätené myšlienky, zbaviť sa hnevu aj strachu spôsobených šokom a zmieriť sa s predstavou, že tej hrôze musí čeliť celkom sama.
„Chcem mamu,“ nariekala ticho. „Chcem Marka. Chcem vrátiť čas a prinútiť Ryana, aby počkal na stanici so mnou. Som hlupaňa! Nie, takto nesmiem rozmýšľať. Len nijaký plač.
No tak, Julie, maj rozum! Dnes už nikto nezistí, že si sa stratila, a zajtra by mohlo byť príliš neskoro. Musíš sa odtiaľto dostať, len čo zastaví. No tak, ty to zvládneš! Odvahu, dievča!“
Zrazu ju bez varovania hodilo nabok. Odbočovali. Zákruta bola určite prudká, lebo nákladné auto malo čo robiť, aby ju vybralo. Nebezpečne sa naklonilo nabok, keď vodič preradil rýchlosť a pustil sa hore strmým svahom. Len čo sa zase ocitli na rovine, spomalili a napokon zastali.
Julie vstala a posúvala ruky po stene návesu, kým neprišla na jeho koniec. Pritisla sa k pravej stene v nádeji, že ju ten chlap hneď neuvidí, vďaka čomu sa jej podarí vyskočiť von, prekĺznuť okolo neho a utiecť.
Keď zdvihol roletové dvere, v tieni uvidela jeho postavu. V jasnom svetle, ktoré naňho dopadalo zozadu, vyzerali mužove obrysy hrozivo. Jeho tvár jej pripadala známa, no nemala čas premýšľať, odkiaľ toho chlapa pozná. Pozbierala odvahu, prikrčila sa a vrhla sa z korby návesu na zem.
Skočila trochu bokom, rozhodnutá prekĺznuť okolo auta a rozbehnúť sa dolu kopcom. Pravdaže, jej únosca to predpokladal a rýchlo zareagoval. Nemala najmenšiu šancu.
Schmatol ju za ruku a prudko otočil tvárou k sebe. Ich oči sa stretli  jeho boli prižmúrené, strašidelne svetlé, plné potláčanej zúrivosti. Zaútočila rovno na ne. Snažila sa mu vraziť do tváre pero, ale poľahky jej ho vykrútil z prstov. Keď sa ho pokúsila zbaviť a kopnúť ho do rozkroku, zatriasol ňou tak prudko, že na chvíľu stratila zem pod nohami a hlava sa jej kývala hore-dole ako bábke. Vzápätí jej pritisol k tvári pištoľ.
Ochromená Julie civela na hlaveň aj na ruky, ktoré ju pevne držali.
„Prosím,“ zmohla sa na jediné slovo.
Nikdy nevidela strelnú zbraň z tesnej blízkosti, dokonca nepoznala nikoho, kto by nejakú vlastnil. Stála tam v mrazivej tme, triasla sa od strachu a žmurkaním zaháňala slzy. Myseľ sa jej pri pohľade na ten hrôzostrašný kovový predmet celkom vyprázdnila. Na toto ju nikto nepripravil.
„Prosím, pusťte ma! Viem, že to bol iba omyl. Nikomu o tom nepoviem. Budem tvrdiť, že som ušla. Prisahám, že to neprezradím, ak ma hneď pustíte.“
Tváril sa, akoby jej slová ani nezaregistroval.
Zrazu buchli dvere a otočila sa za zvukom. Srdce jej poskočilo, no takmer neverila vlastným očiam. Necelých dvesto metrov od nej stála farma. V dome svietili všetky svetlá a bucľatá žena v strednom veku mierila rovno k nim. Vo voľných domácich šatách, so strapatými hnedými vlasmi vyčesanými nahor vyzerala ako čiasi obľúbená teta.
Julie to pripadalo nadprirodzené a nepochopiteľné, no žena naozaj bola tam. Prešla cez dvor zarastený burinou a zaliaty mesačným svetlom aj okolo prevráteného fúrika a šnúry na sušenie bielizne s nebezpečne sa hojdajúcimi košeľami, ktoré sa rukávmi takmer dotýkali zeme.
Julie si najprv myslela, že má halucinácie. Ale nie, tá žena je skutočná! Nádej v nej zase rozkvitla. Nuž, tá sa zabíja veľmi ťažko.
Únosca ju držal za ruku a hlaveň pištole jej pritískal na chrbát, no Julie sa rozhodla využiť šancu, lebo dúfala, že pred svedkom ju nezabije.
„Pomôžete mi! Tento muž ma uniesol. Zavolajte políciu. Bežte! Je nebezpečný. Má zbraň!“
V tej chvíli ju zaplavila úľava. Pomoc je nablízku. Možno sú vnútri aj ďalší ľudia a počujú jej krik.
Žena však nereagovala. Pokojne, nenáhlivo kráčala k nim.
„Počujete ma? Tento muž ma uniesol! Potrebujem pomoc!“
Zrazu všetko prebiehalo ako v spomalenom filme. Žena tuho stískala pery a nespúšťala pohľad z Juliinho únoscu. Bolo vylúčené, že si situáciu nesprávne vysvetlila. Určite pochopila, čo sa deje. Výraz na ženinej tvári však jednoducho nebol správny.
Ženine oči sa leskli, ale zbožňujúcim obdivom. Nevšímala si Julie, ktorá tam stála ako prikovaná. Julie až vtedy pochopila, že neznáma žena nie je vydesená, rozhorčená ani zhrozená. Nebude jej záchrankyňou, nevytrhne ju z pazúrov zla.
Kdeže, nepomôže jej.
Je v tom namočená spolu s ním.

Milan Buno, literárny publicista

The post Komu dôverovať, ak sa majú oslobodiť?! appeared first on PR servis.

Mapa, ktorá vedie k tebe je príbeh, ktorý sa vás dotkne miliónmi spôsobov. Je to kniha, ktorú budete chcieť darovať svojim priateľom a odporúčať ostatným.

BRATISLAVA 7. februára 2018  – Mapa, ktorá vedie k tebe je príbeh, ktorý sa vás dotkne miliónmi spôsobov. Je to kniha, ktorú budete chcieť darovať svojim priateľom a odporúčať ostatným.

Mladá Heather si už mapu svojho života nakreslila: po vysokej chcela cestovať po Európe, v septembri by sa vrátila a začala sľubnú kariéru v newyorskej banke, vo svete, kde možno sotva niečo nechať na náhodu.
Lenže potom nastúpi do nočného vlaku do Amsterdamu a zoznámi sa s vášnivým cestovateľom Jackom. Ten nezmení len smer jej cesty, ale aj života. Rozpráši Heatherin starostlivo pripravený cestovný plán a spolu putujú po stopách denníka Jackovho starého otca, ktorý prechádzal Európou po skončení druhej svetovej vojny. Jack ukazuje Heather miesta, ktoré by nenašla v žiadnom turistickom sprievodcovi, a chce, aby v potulkách pokračovali. Ona má však namierené do Spojených štátov a nahovára Jacka, aby ju nasledoval. Jack odmieta prijať Heatherin návrh a dusí v sebe tajomstvo, ktoré otrasie Heatheriným svetom od základov.

J.P. Monninger pôsobí ako profesor angličtiny ma Plymouthskej štátnej univerzite. Publikoval romány pre dospelých a pre mládež, ale venoval sa aj literatúre faktu. Písal pre Glamour, Playboy, Story, Fiction, The Boston Globe či Sports Illustrated.
Novinka Mapa, ktorá vedie k tebe je príbehom o dvoch ľuďoch, ktorí sa rozhodnú ísť tou istou cestou, hoci… „Romantické a nezabudnuteľné,“ napísal o knihe svetoznámy Nicholas Sparks. Očarujúci román o láske, strate a o tom, že aj najlepšie premyslené plány dokáže život rozbiť na márne kúsky. A možno je to tak aj dobré…

Začítajte sa do novinky Mapa, ktorá vedie k tebe:

Deň promócie

Nikto nespravil takú dokonalú fotku z promócie na Amherst College v Massachusetts, na ktorej si s dvoma najlepšími priateľkami, ako tvoja mama. Tvoja mama, hoci je povestná tým, že nevie narábať s fotoaparátom a neznáša, keď ju niekto požiada, aby ho odfotila. Zrejme do nej vložila všetku materinskú mágiu, kým ťa dospelosť navždy odveje. Práve jej sa podarilo to, v čom  búrka fotobleskov zlyhala. Napodiv to nie je žiaden z tisícky záberov, aké chcú mať rodičia – ako si ideš na pódium po diplom, ani ten, na ktorom ste všetky tri – ste mladé, život  máte pred sebou a plášte vám nadvihuje novoanglický vánok, zelené amherstské duby stonajú na slnku a napodobeniny diplomov máte zdvihnuté nad hlavou – to sú povinné momentky zo všetkých promócií. Nič také. Nie je to ani fotka s rodičmi, ani tá s malými Constanceinými sesternicami v chutných letných šatočkách. Nie je to ani záber, keď ti odovzdávajú diplom na pódiu a rektor ti podáva ruku, ani posledná momentka, keď absolventi vyhadzujú svoje hlúpe univerzitné čiapky do vzduchu a takmer oslepia ľudí tými krútiacimi sa hranatými lietajúcimi taniermi.

Je nenápadnejšia, ale zároveň významnejšia. Je to profilová fotka, na ktorej všetky tri sedíte na skladacích stoličkách, brady máte trochu natiahnuté dopredu, aby ste lepšie počuli toho, kto rozpráva, a prižmurujete oči pred slnkom. Ľudia sa zvyčajne tvária, akoby nevedeli, že ich fotografujú, že budú práve zvečnení na fotke, ale v tomto prípade je to skutočné. Tvoja mama získala ten záber ukradomky, doteraz nevieš ako, ale zachytáva najprv Constance. Je plavovlasá, vyžaruje z nej nádej a jej pohľad je láskavý a taký nevinný, až cítiš, ako ti zviera hrdlo, keď na ňu hľadíš. Potom je tu Amy, tmavá a zadumaná, ale stredobod všetkého – zábavy, žartov, hlasných rozhovorov a nespútanej energie, nadávok a povzbudzovaní, ale z očí jej nikdy nezmizne láskavosť. Aj ona pozerá hore.

No a nakoniec si tu ty. Hľadíš na to dievča, na svoju fotku, desať ráz, sto ráz, aby si zistila, čo na tej tvári vidíš. Kto je toto dievča, vyštudovaná ekonómka, ktorá dva razy v lete absolvovala pracovnú stáž, dievča, na ktoré na konci leta čaká lukratívne miesto na investičnom úseku v banke? Sotva ju spoznávaš; za tie posledné štyri roky sa zmenila, je vážnejšia, možno múdrejšia, žena namiesto dievčaťa. Zároveň je ťažké hľadieť na ňu, lebo vidíš jej zraniteľnosť, jej nedostatky, jej zápasy. Si tretia v rade troch kamarátok, tá, ktorá plní úlohy, tá, ktorá je trochu posadnutá tým, že chce mať všetko pod kontrolou, a ktorú vždy pošlú za Amy, keď ju treba skrotiť, ktorá uzemní Constance v jej nadpozemskom hľadaní krásy.  Farba tvojich vlasov je niekde v polovici medzi Constaceinými blonďavými a Aminými tmavými, akoby to bola kombinácia, ktorú tvoríte vy tri. Si pevná kosť, kým ony sú chrupavky, zemská príťažlivosť, keď  letia privysoko.

Ten jediný  okamih zo štyroch rokov zachytáva všetko. O pár týždňov budete všetky tri v Európe na takzvanej veľkej ceste; budete cestovať po  krajinách Starého sveta a užívať si, ale zatiaľ, v tomto okamihu máte ešte všetko pred sebou. A tvoja mama to videla, zachytila to a pri každom pohľade na tú fotku vidíš, že vaše tri srdcia sú spojené a že v tom bláznivom svete má každá z vás dve čisté a široké duše, na ktoré sa môže spoľahnúť dnes i každý deň potom.

Je to ten posledný veľkolepý okamih predtým, než vstúpi do tvojho života on, ale ty to ešte nevieš, nemôžeš to vedieť. Neskôr sa pokúšaš predstaviť si, kde bol v tomto okamihu, kedy sa otočil a začal putovať k tebe, ty k nemu a svet okolo vás si to vôbec nevšimol. Tvoj život už nebude taký istý, ale to všetko ťa ešte len čakalo, všetko bolo vo vzduchu, bol to osud, šanca a nevyhnutnosť. Jack, tvoj Jack, tvoja veľká láska.

Amsterdam 1

Tak sa to stalo. Nebolo by to tak dopadlo, keby vlak do Amsterdamu nebol preplnený. Bol až neznesiteľne  prepchatý, všetci bojovali o priestor, všetci boli nahnevaní, že železnice predali viac lístkov, než bolo miest, a musia sa tlačiť, a tak som sedela so sklonenou hlavou a snažila som sa nepozerať hore. Čítala som Slnko aj vychádza, čo bolo, pravdaže, klišé − čerstvá absolventka vysokej školy číta Hemingwaya na prvej ceste po Európe so svojimi dvoma kamarátkami − ale bolo mi to jedno. Už som donútila Constance a Amy, aby vypili kávu a koňak v slávnej kaviarni Les Deux Magots, prechádzala som sa po ľavom brehu Seiny, sedela som sama s holubmi v Luxemburských záhradách. Nechcela som odísť z Paríža. Nechcela som opustiť jeho široké bulváre, mužov, ktorí hrali petang v Tuilerijskej záhrade, kaviarne, rýchlo popíjanú silnú kávu a smiešne malé klaksóny  na skútroch, obrazy, múzeá a francúzske palacinky. Nechcela som nechať za sebou  včasné rána, keď pracovníci kaviarní zametali dlažbu a oplachovali svoje plochy striebornou vodou z čiernych hadíc, ani večery, keď niekedy bolo cítiť dym alebo gaštany a starci s dlhými rybárskymi prútmi sedeli na trojnožkách a hádzali návnady s červíkmi do Seiny. Nechcela som opustiť predajcov kníh pri rieke, zatuchnuté stánky plné starých zožltnutých kníh, maliarov krajiniek, ktorí  nanášali olejové farby na napnuté  plátna a pokúšali sa zachytiť, čo sa nedá zachytiť, iba naznačiť, a tvorili duchov z toho, čo predstavovalo toto mesto. Nechcela som opustiť Shakespeare & Co., anglický obchod s knihami, dlhočiznú ozvenu Hemingwaya a Fitzgeralda, nočné špliechanie vo fontáne Ritz či Jamesa Joycea, ako s prižmúrenými očami hryzká svoju prózu ako myška hladná po písmenkách. Nechcela som opustiť chrliče a ich prekvapujúco sliedivé kamenné oči, ktoré hľadeli z katedrál, z Notre Dame a stoviek iných kostolov a ich biele tváre boli niekedy postriekané záhadnou čiernou farbou, akoby kameň zadržal ich slzy a po stáročia ich vypúšťal.

Hovorí sa, že Paríž nikdy nemôžete opustiť; že on musí opustiť vás, ak sa rozhodne.

Snažila som sa vziať si Paríž so sebou. V Paríži som prečítala Pohyblivý sviatok, Zbohom zbraniam a Smrť popoludní. Mala som to všetko v iPade, mini-hemingwayovskú prenosnú knižnicu, a hoci som cestovala s Constance a Amy, cestovala som aj s Hemingwayom.

Milan Buno, literárny publicista

The post Mapa, ktorá vedie k tebe appeared first on PR servis.

Z dôvodu rekonštrukčných a stavebných prác bude dňa 09. februára 2018 (piatok) ordinácia MUDr. Vorobeľovej zatvorená. Zastupujúci lekár - MUDr. Derevjaniková (oproti nemocnici).

V roku 2018 sa koná už tretí ročník celoslovenskej súťaže so spoločnosťou Lidl o postavenie moderného detského ihriska Žihadielko. Humenné sa do tejto súťaže opäť zapojilo.

Rozkopávky, podvrtávky, uzávierka, obchádzka…

Recyklačný fond podporil projekt separácie odpadov v meste Humenné aj tento rok, a to príspevkom vo výške 4 204 eur. Vďaka tomuto príspevku boli zabezpečené nádoby na separovaný odpad, ktoré boli distribuované materským školám v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Humenné.