Umelá inteligencia (UI) prináša skutočnú hodnotu v podnikaní. Zavádza sa vo všetkých odvetviach, ktoré vytvárajú bezprecedentnú efektívnosť ľudskej produktivity a bude pokračovať v transformácii globálneho priemyslu, hospodárstva a sociálneho ekosystému. Americká obchodná komora v SR zakladá novú platformu UI na Slovensku. V spolupráci s univerzitami a Úradom podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu diskutuje o možnostiach využitia potenciálu UI na Slovensku.

BRATISLAVA 16. mája 2018 – Umelá inteligencia (UI) prináša skutočnú hodnotu v podnikaní. Zavádza sa vo všetkých odvetviach, ktoré vytvárajú bezprecedentnú efektívnosť ľudskej produktivity a bude pokračovať v transformácii globálneho priemyslu, hospodárstva a sociálneho ekosystému. Americká obchodná komora v SR zakladá novú platformu UI na Slovensku. V spolupráci s univerzitami a Úradom podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu diskutuje o možnostiach využitia potenciálu UI na Slovensku.

Platforma sa usiluje o zjednotenie a prepojenie akademického, verejného a podnikateľského sektora, v snahe využiť všetky možnosti UI pre Slovensko. „Platforma je navrhnutá tak, aby zjednotila akademické, podnikateľské subjekty a verejný sektor v štruktúre, ktorá zabezpečuje vyvážené riadenie vývoja a potenciálu UI pre budúci ekonomický rast na Slovensku,“ hovorí Petra Zappe, koordinátor platformy Americkej obchodnej komory v SR.

Podľa Oxford Insights’[1] prinesie UI revolúciu v poskytovaní verejných služieb a už dnes vlády na celom svete začínajú vidieť obrovský potenciál UI nielen pre hospodárstvo, ale aj pre firmy a služby verejné. Rola vlády je preto vo veku exponenciálnych technológií veľmi dôležitá. Upravuje legislatívu a dáva rámec a možnosti využitia tohto nového ekosystému. „Krajiny V4 sú v Európskej únii prvé, ktoré zaujali postoj k pripravovanému oznámeniu Európskej komisie o rozvoji umelej inteligencie. Na národnej úrovni je hlavným koordinátorom aktivít úrad vicepremiéra. Výraznú časť našich aktivít musíme orientovať na podporu rozvoja inovatívnych podnikov, start-upov a prilákanie talentov, pretože si dobre uvedomujeme ich potenciálny prínos pre slovenskú ekonomiku. Aj týmto spôsobom pomáhame presadiť záujmy Slovenska v Európe a podporovať budovanie Jednotného digitálneho trhu,“ hovorí Martina Slabejová, generálna riaditeľka sekcie riadenia informatizácie z Úradu podpredsedu vlády pre investície a informatizáciu.

Výskum UI na slovenských univerzitách, vedeckých pracoviskách a centrách nezaostáva. Prof. Ing. Igor Farkaš, Dr. z katedry aplikovanej informatiky, FMFI UK hovorí: „Medzi najperspektívnejšie oblasti UI považujem podporné rozhodovacie systémy v rôznych doménach ako medicína alebo súdnictvo, adaptívne počítačové systémy na konverzáciu s užívateľom a inteligentnú analýzu veľkého množstva dát, samojazdiace autá a kolaboratívne robotické systémy.“  Prof. Ing. Peter Sinčák, CSc., vedúci katedry kybernetiky a umelej Inteligencie, TU KE dodáva: „Veľkú perspektívu UI vidím v jej integrácii s cloud computingom a virtuálnou realitou hlavne pre potreby Industry 4.0 alebo HEALTH 4.0. Vo všeobecnosti vidím perspektívu v integrácii a hybridizácii rôznych prístupov implementovaných v cloudových prostrediach. Domnievam sa, že vedci a inžinieri by sa mali venovať tzv. slabej umelej inteligencii a v nej prinášať zlepšenie kvality života ľudí.“

Skúsenosti z podnikateľskej praxe ukazujú, že už dnes sa firmy zaoberajú reálnym využitím umelej inteligencie a komercionalizácii potenciálu produktu UI. Darí sa aj na Slovensku. „Slovensko patrí aj vďaka spoločnosti IBM medzi vyspelé krajiny, ktoré už dnes reálne využívajú riešenia umelej inteligencie. Napríklad systém IBM Watson for Oncology využívajú onkológovia zo siete nemocníc Svet zdravia už viac ako rok. Doteraz mali možnosť overiť si správnosť navrhovanej liečby pomocou umelej inteligencie a na základe medzinárodne overených postupov pri viac ako 500 pacientoch,“ uvádza Fridrich Matejik, obchodný riaditeľ IBM Slovensko. „Adient sa venuje automatizácii už dlhé roky – prakticky od príchodu spoločnosti na slovenský trh. Technológie idú stále dopredu a spoločnosti, ako je aj tá naša, musia obohacovať svoje automatizácie čoraz viac aj po kognitívnej stránke. Umelá inteligencia nám môže pomôcť rýchlejšie odhaliť chyby v procesoch a vylepšiť už zavedené spôsoby výroby,“ hovorí Peter Kováč, výkonný riaditeľ Adientu.

[1] ZDROJ: Stirling R., Miller H. a Martinho-Truswell E. Oxfort Insight Government AI Readiness Index. [https://www.oxfordinsights.com/government-ai-readiness-index/]

Fotogaléria k článku: S umelou inteligenciou sa počíta aj na Slovensku!

The post S umelou inteligenciou sa počíta aj na Slovensku! appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 16. mája 2018 – Požičiavaniu peňazí v rôznych formách sa na Slovensku nevyhýbame. Ako vyplynulo z prieskumu spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia, až 47,3% oslovených respondentov potvrdilo, že má k požičiavaniu peňazí pozitívny, či skôr pozitívny vzťah. Nejde však o bezhlavé zadlžovanie. Ak sa rozhodneme požičať si peniaze, zvyčajne ide o drahšie veci, na ktoré si nevieme našetriť. Prieskum realizovala spoločnosť začiatkom mája na vzorke 1050 respondentov.

„Z prieskumu vyplynulo, že len 6% z nás si odmieta peniaze požičať, bez ohľadu na okolnosti a 46,2% respondentov potvrdilo, že je ochotných urobiť tak, len v nevyhnutnom prípade. Zodpovednejšie pristupujú k zadlžovaniu ženy, z ktorých len 9,7% uviedlo, že majú k požičiavaniu peňazí pozitívny alebo skôr pozitívny vzťah, oproti 16,3% oslovených mužov“ spresňuje Pavol Antálek, obchodný a marketingový riaditeľ spoločnosti PROFI CREDIT Slovakia.

Legislatíva pomáha, aj obmedzuje

Sprísňovanie podmienok čerpania pôžičiek a úverov zo strany nebankových spoločností, ale aj bánk, ľudí názorovo rozdeľuje. Celkovo 51,3% oslovených respondentov uviedlo, že v súčasnosti je pre nich získať potrebný úver ťažšie, ako tomu bolo v minulosti.

„Zaujímavé je vnímanie okliešťovania pravidiel čerpania pôžičiek a úverov. Zdá sa, že ľudia rozumejú potrebe ochrany, na druhej strane sú si však vedomí, že ak budú potrebovať požičať si peniaze, prístup k nim nemusí byť pre nich jednoduchý.

Z nášho prieskumu jasne vyplynulo, že až 40,4% berie sprísnenie legislatívnych pravidiel pozitívne a to najmä z dôvodu vlastnej ochrany, pred možným nesplácaním úveru. Ambivalentných však bolo v tejto otázke až 35,2% respondentov, ktorí zmeny legislatívy vnímajú rozporuplne“ potvrdil Pavol Antálek.

Obavy z ďalšieho sprísňovania pravidiel poskytovania a čerpania pôžičiek a úverov pociťuje 46,5% oslovených respondentov, pričom je zaujímavé, že až 57,1% z nich spadá do skupiny vysokoškolsky vzdelaných. Zároveň 47,8% respondentov súhlasilo s názorom, že legislatívne zásahy štátu voči nebankovým spoločnostiam obmedzili dostupnosť úverov pre bežných Slovákov.

Zmeny podporujú sporenie

Problematickosť čerpania pôžičiek a úverov nás na druhej strane zdá sa núti viac sporiť. V rámci realizovaného prieskumu 54% respondentov potvrdilo, že sa snažia peniaze šetriť peniaze pravidelne. Občas si niečo usporí 37% respondentov a doslova zo dňa na deň, bez snahy ušetriť si peniaze žije približne 9% oslovených. Zároveň sa potvrdilo, že s výškou dosiahnutého vzdelania zároveň stúpa snaha zabezpečiť sa šetrením na horšie časy  a nepredvídateľné situácie.

The post Sprísňovanie pravidiel čerpania pôžičiek Slovákov rozdeľuje appeared first on PR servis.

Majú mnoho spoločného. Záujem o vedu a poznanie, vysokú odbornosť, výnimočné zanietenie, ale aj vek. Všetci traja sa narodili v roku 1947 a všetci traja sú v plnom, nasadení hľadania, skúmania, objavovania a publikovania doteraz. V utorok 15. mája si prevzali v Bratislave najvyššie ocenenia SAV. Ich prácu a vedecký prínos predstavil podpredseda SAV pre III. oddelenie RNDr. Miroslav Morovics, CSc. PhDr. Libuša Vajdová, CSc. pôsobí na Ústave svetovej literatúry SAV už od roku 1971. Podieľa sa na rozvoji komplexného kultúrno-historického ...

BRATISLAVA 16. mája 2018 – Mestá stoja na začiatku revolúcie. Aby zvládli nápor rastu počtu obyvateľov a aj naďalej zostali kvalitným miestom pre život, musia sa stať inteligentnými. Len tak budú vedieť zvládať zväčšujúce sa nároky na dopravu, energetiku, či spotrebu vody a odpadové hospodárstvo. Dnes si pod smart cities predstavíme moderné technológie, ktoré nám uľahčujú život. Alebo sa za týmto konceptom skrýva ešte niečo viac? Ako a za čo – sa môžu naše mestá meniť na inovatívne a kvalitné pre život svojich obyvateľov? Odpovedať budú svetoví i slovenskí odborníci na konferencii JARNÁ ITAPA 2018 už 22. mája 2018.

Jedným z tohtoročných headlinerov je Jeremy Millard, riaditeľ neziskovej organizácie Third Millenium Governance a zároveň senior výskumník v Dánskom technologickom inštitúte. Tvrdí, že to, čo robí mestá inteligentnými, sú ľudia.
„Inteligentné mestá budú inteligentnými, pretože ich občania nájdu spôsob, ako vytvoriť a zmysluplne prepojiť ich vlastné aktíva, dáta a všetky ostatné zdroje, napríklad cez digitálne sociálne inovácie,“ objasňuje Jeremy Millard. Inými slovami: na to, aby sa mestá stali skutočne smart, budú potrebovať vlastný rozum, ktorý im dajú ľudia. Zamerať sa iba na zefektívnenie verejných služieb, dopravy, stavebníctva a neviditeľných vládnych procesov totiž môže byť masívne kontraproduktívne.

Samozrejme, na budovanie chytrých miest sú potrebné nemalé financie smerujúce prioritne do energetiky, IT a dopravy. Stať sa lepším miestom pre život obyvateľov však nechcú len väčšie mestá, ale aj tie menšie. Samosprávy dostanú v paneli Smart Cities v prednáške Denisy Žilákovej z ÚPVII komplexnú informáciu o zdrojoch pre svoje mestá naprieč eurofondmi. Zaujímavú novinku v tomto smere chystá aj Ministerstvo hospodárstva SR. Vďaka ich novej podpornej schéme získajú firmy i mestá prístup k financiám, ktoré pre ne doteraz neexistovali. Tu ide o podporu priamo a výlučne zo štátneho rozpočtu pre malé a stredné podniky. Mestá a firmy budú môcť testovať inovatívne riešenia v praxi a následne sa pretavia do reality. „Schéma zároveň podporuje vznik prirodzených partnerstiev viacerých typov subjektov, ktoré v danom regióne prispievajú k zlepšeniu životnej a ekonomickej situácie,“ objasňuje za rezort Miriam Letašiová, generálna riaditeľka sekcie podnikateľského prostredia a inovácií a tiež spíkerka jarnej konferencie, kde vystúpi v paneli Smart Regions and Smart Cities s prednáškou (R)evolúcia v riadení obce, mesta a regiónu.  Objasní, k čomu povedie priama podpora inovatívnych malých a stredných podnikov, aká bude výška pomoci, aj na základe čoho bude možné získať podporu.

Byť chytrým mestom znamená mať funkčné informačné systémy. Aj preto Úrad podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu v minulom roku odštartoval boj proti byrokracii, ktorý úzko súvisí s realizáciou princípu Jedenkrát a dosť.
„Aktuálne pripravujeme výzvy na predkladanie dopytovo orientovaných projektov. Ich cieľom je mobilizovať potenciál zlepšenia informačných systémov. Vieme, kde sú slabé miesta a na aké životné situácie ľudí sa z hľadiska elektronických služieb musíme zamerať,“ uviedla Martina Slabejová, generálna riaditeľka sekcie informatizácie Úradu podpredsedu vlády SR pre investície a informatizáciu, ktorá je tiež jednou zo spíkeriek na jarnej konferencii. Ktoré elektronické služby sa plánujú spustiť v najbližšom čase, ako sa dá zapojiť do prípravy výziev pre IT projekty, či akým smerom sa bude uberať rozvoj umelej inteligencie, bezpečnosti a ochrany osobných údajov, zodpovie Martina Slabejová v paneli Strategické trendy v digitalizácií spoločnosti.

Ochrana osobných údajov začala rezonovať s upevňovaním pozície svetových IT firiem ako Facebook či Google, ktorým ľudia poskytovali svoje osobné údaje a ktorej pálčivosť sa naplno preukázala so škandálom zneužitia osobných údajov v politickom boji spoločnosťou Cambridge Analytica. Je potrebné osobné údaje chrániť? Do akej miery? Ako sa s tým vyrovnávajú slovenské inštitúcie a čo GDPR pre verejnosť znamená? Toto na Jarnej ITAPA odhalí panel Kybernetická bezpečnosť a ochrana osobných údajov.

Zaujímavý pohľad na GDPR predostrie Pavol Lupták, verejnosti známy ako etický hacker. Podľa neho má nariadenie viacero slabých bodov. Jeden z nich ilustruje na príklade nízkonákladovej spoločnosti, ktorej produkty si kupujú ľudia preferujúci nižšiu cenu pred ochranou osobných údajov. „Keďže je v Európskej únii GDPR vynucované aj u malých firiem, zvýšia sa im náklady, a teda aj cena produktov či služieb,“ objasňuje s tým, že GDPR tak berie ľuďom možnosť rozhodnúť sa. Ako ďalej dopĺňa, „ochrana súkromia je dôležitá, avšak je nesprávne vynucovať ju u všetkých ľudí.“

Etický hacker zo spoločnosti Nethemba bude na Jarnej ITAPA hovoriť aj o tom, kde sú hranice nášho súkromia, lebo hoci nám vláda na jednej strane dovoľuje určitý druh anonymizácie, stále je to len v obmedzenom rozsahu. Aj napriek GDPR chce vláda monitorovať naše telefonáty či platby kvôli terorizmu a daňovým podvodom. V neposlednom rade Pavol Lupták upozorní na to, čo môže GDPR znamenať pre firmy. Za porušenia regulácie sa totiž budú udeľovať až 10 miliónov eur vysoké pokuty. To môže viesť k tomu, že niektoré firmy opustia Európsku úniu – ak sa im to ekonomicky ne(?)oplatí.

Viac informácií, program a registrácia: www.itapa.sk

The post JARNÁ ITAPA: Mestá budú potrebovať vlastný rozum, postačí to? appeared first on PR servis.

BRATISLAVA 16. mája 2018 – Minimum chémie a čo najviac prírodných prípravkov. Nie je to trend, ale posun k niečomu lepšiemu a účinnejšiemu bez vedľajších následkov. Tento smer by sme vo vojom živote mali začať  uplatňovať vo všetkých smeroch. Návrat k prírode je jedna z ciest, pomocou ktorej sa dostanete do väčšej pohody a spoznáte možnosti, ktoré vám doteraz boli cudzie a začnete sa cítiť inak. Rovnako to platí aj pri používaní kozmetiky.

Uvedomujeme si, že niečo o tej prírodnej a organickej viete, ale premýšľali ste niekedy o hlavných výhodách týchto prípravkov? Urobte si pohodlie, dajte si pohár vynikajúceho vína a poďte sa s nami pozrieť, prečo je pre vás dôležité ju konečne začať používať.

1. Účinnosť

Najlepšia prírodná kozmetika je účinná, pretože je 100 % aktívna. To znamená, že neexistujú žiadne syntetické plnivá, farbivá, príchute a ďalšie chemikálie, ktoré by poskytovali krému alebo inému podobnému produktu, kým nájde svojho kupujúceho, lepší vzhľad.

Poznáte nejaký hotový prírodný produkt, ktorý by bol na vašej poličke uložený dlho a mal stále rovnaké účinky? Z nejakého dôvodu, keď si vyberáme kozmetiku v obchode, vôbec o tom nepremýšľame. Prírodné oleje a výťažky počas dlhodobého skladovania oxidujú, čo je uľahčené štruktúrou samotného krému. Preto sú často tieto produkty aj menšie, aby ste ich silu a účinok rýchlo využili.

2. Má rýchly efekt

Samozrejme, že tu by ste mali byť opatrnejší aj pri jej skladovaní. Často sa odporúča ju umiestniť do chladnejšieho priestoru a nenechať na ňu pôsobiť priame slnečné svetlo. Univerzálne vertikálne žalúzie vám v tomto smere dobre pomôžu.

Pri používaní kozmetiky môžete oceniť všetky jej nádherné vlastnosti. Napríklad prírodné oleje a zvlhčujúce látky (kyselina hyalurónová a mnohé ďalšie účinné zložky) zvlhčujú, tonizujú a zmäkčujú pokožku dostatočne rýchlo!

Trvanie účinku je dôsledkom skutočnosti, že prírodné zložky sa podieľajú na metabolizme a udržujú prirodzenú rovnováhu pokožky. Už po prvom použití prírodnej kozmetiky pocítite zlepšenie stavu pokožky. Ako takúto starostlivosť doplníte o pravidelné cviky na kvalitných žinenkách, váš nový vzhľad a postavu vám bude závidieť každý naokolo.

3. Minimálne riziko

Neprítomnosť agresívnych chemických zložiek spôsobuje, že táto kozmetika je bezpečná. Okrem toho sa často pri výrobe kozmetiky používajú najľahšie emulzifikátory, ktoré nielen nedráždia, ale majú aj nádherný zvlhčujúci účinok na pokožku.

Ak sa snažíte svoju krásu podporiť kúpou luxusných matracov, na ktorých sa dobre vyspíte, mali by ste investovať aj do rovnako kvalitnej prírodnej kozmetiky. Krása si vyžaduje svoje postupy a toto je jeden z tých najlepších, ktoré môžete v blízkej dobe pre seba veľmi jednoducho urobiť.

The post Začnite sa starať o svoju pleť inak a lepšie, s prírodnou kozmetikou vám to pôjde určite ľahšie appeared first on PR servis.

Mestá stoja na začiatku revolúcie. Aby zvládli nápor rastu počtu obyvateľov a aj naďalej zostali kvalitným miestom pre život, musia sa stať intelig...

V Zrkadlovej sále Primaciálneho paláca v Bratislave sa v utorok 15. mája striedali obdiv, úcta, rešpekt aj vďačnosť. V rámci 21. ročníka podujatia Vedec roka SR 2017 ocenili v piatich kategóriách významných slovenských vedcov, technológov a mladých výskumníkov. Nad aktuálnym ročníkom oceňovania prevzal záštitu prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska a ministerka školstva, vedy, výskumu a športu SR Martina Lubyová. Vyhlasovateľom podujatia, ktoré má ambíciu profesionálne aj spoločensky vyzdvihnúť ...

Väčšina slovenských detí má šancu zbohatnúť bez ohľadu na príjem ich rodičov. Priemerný Slovák je na tom z pohľadu šancí na vyšší príjem podobne ako Dán, Nór alebo Fín. Témou Medzigeneračnej elasticite príjmov na Slovensku sa zaoberal Inštitút finančnej politiky vo svojom najnovšom komentári.

Koncom minulého týždňa sa v Prahe v rámci medzinárodného knižného veľtrhu Svět knihy uskutočnilo milé podujatie. Jednota tlumočníků a překladatelů Praha odovzdávala ceny víťazom súťaže v slovníkovej a encyklopedickej tvorbe – Slovník roka 2018. Encyclopaedia Beliana, ktorú pripravuje Encyklopedický ústav (Centrum spoločných činností SAV), získala Čestné uznanie poroty. Toto medzinárodné uznanie našej Beliany teší o to viac, že do súťaže bolo prihlásených 63 naozaj hodnotných knižných titulov, napr. ...

BRATISLAVA 15.mája 2018 – V treťom pokračovaní slávnej fantasy série z pera Stephena Kinga sledujeme cestu pištoľníka Rolanda Deschaina a jeho spoločníkov, ktorí neúnavne kráčajú v ústrety záhadami opradenej Temnej veži.
Roland zmenil osud, ka, po tom, čo v New Yorku zachránil život malému chlapcovi Jakovi Chambersovi. Obaja teraz existujú v dvoch oddelených svetoch, hoci sa paradoxne delia o rovnaké spomienky. Rolandovi, Susannah a Eddiemu sa podarí vtiahnuť Jaka do Stredsveta, aby cez mestské ruiny pokračovali po ceste lúča k vytúženému cieľu.
Roland a jeho priatelia, prenasledovaní záhadným nestarnúcim cudzincom, prechádzajú v hrôzostrašnom novom svete, ktorý je zvrátenou verziou nášho, cez pustatinu večného zatratenia. Na pištoľníka čakajú odhalenia, kto a čo ho poháňa vpred. Zároveň však musí čeliť légii nepriateľov, pričom niektorí z nich sú viac a iní menej ľudskí.

Prvý diel s názvom Pištoľník hovoril o tom, ako Roland, posledný pištoľník na svete, ktorý „postúpil“, prenasleduje a napokon dostihne muža v čiernom, čarodejníka menom Walter, ktorý sa v čase, keď bol Stredsvet ešte jednotný, falošne vydával za priateľa Rolandovho otca. Dolapenie napoly ľudského mága nie je Rolandov konečný cieľ, ale iba ďalšia zastávka na ceste k mocnej a tajomnej Temnej veži, ktorá sa týči uprostred uzla času…
Nasledovala druhá časť Osudová trojka a teraz je tu tretí diel Pustatiny.

Kto je vlastne Roland?
Aký bol jeho svet pred tým, ako postúpil?
Čo je Veža a prečo ju hľadá?
Roland je zjavne niekto ako rytier, jeden z tých, čo mali za úlohu spasiť svet, alebo ho aspoň udržať v stave, ako si ho Roland pamätá, čiže „naplnený láskou a svetlom“.
Vieme, že Roland musel predčasne podstúpiť skúšku dospelosti po zistení, že jeho matka sa stala milenkou Martena, oveľa mocnejšieho čarodejníka ako Walter; vieme, že Marten Rolandovo odhalenie matkinho ľúbostného pomeru zosnoval zámerne, lebo predpokladal, že chlapec v skúške zlyhá a „pošlú ho na západ“ do pustatín; a vieme aj to, že Roland Martenove plány zmaril, lebo skúšku zložil.
Vieme aj to, že pištoľníkov svet je s naším zvláštne, no hlboko prepojený, a občas je možné medzi oboma svetmi prechádzať…

Začítajte sa do novinky Stephena Kinga Pustatiny:

Prvá kapitola
Medveď a kosť

1

Tretí raz strieľala ostrými nábojmi… a prvý raz tasila z puzdra, ktorým ju vystrojil Roland.
Ostrých nábojov mali až-až; Roland ich zo sveta, kde Eddie a Susannah Deanovci žili až do chvíle, keď si ich pištoľník vybral, priniesol viac ako tristo. Lenže dostatok munície neznamenal, že ňou môžu plytvať – práve naopak. Bohovia sa na márnotratníkov mračia. Rolanda v tejto viere vychovával najskôr otec a potom jeho najväčší učiteľ Cort, preto bol o tom stále presvedčený. Bohovia nemusia človeka potrestať hneď, ale skôr či neskôr nastane čas pokánia… a čím dlhšie je čakanie, tým väčšia ťarcha dopadne na plecia hriešnika.
Spočiatku ostré náboje aj tak nepotrebovali. Roland strieľal dlhšie, ako by mu tá krásna žena s hnedou kožou na vozíčku verila. Spočiatku Susannah opravoval iba tak, že pozoroval, ako mieri a nasucho strieľa na terče, ktoré jej postavil. Učila sa rýchlo. Aj ona, aj Eddie.
Ako predpokladal, obaja boli rodení pištoľníci.
Roland a Susannah dnes prišli na čistinu necelého pol druha kilometra od tábora v lese, ktorý bol už takmer dva mesiace ich domovom. Dni plynuli svojským tempom v príjemnej podobnosti. Pištoľníkovo telo sa zotavovalo a Eddie so Susannah sa učili všetko, čo ich musel naučiť: ako strieľať, ako loviť, ako vyvrhovať a čistiť úlovky, ako naťahovať a potom vypracúvať a sušiť kožu, ako využiť všetko, čo sa dá spotrebovať, aby nijaká časť zvieraťa nevyšla nazmar, ako nájsť sever podľa Starej hviezdy a východ podľa Starej matky, aj ako počúvať les, v ktorom sa ocitli sto alebo viac kilometrov severovýchodne od Západného mora. Eddie sa k nim tentoraz nepridal, ale pištoľníka mladíkovo správanie nerozladilo. Vedel, že najdlhšie si človek zapamätá tie lekcie, ktoré absolvuje sám.
Lenže najdôležitejšia lekcia sa nemenila: ako strieľať a ako zakaždým zasiahnuť terč. Ako zabíjať.
Okraje čistiny lemovali sladkasto voňajúce tmavé jedle, obrastali ju v nepravidelnom polkruhu. Na juhu sa zem prepadávala o deväťdesiat metrov nižšie v sérii drobivých bridlicových previsov a popraskaných zrázov ako gigantické schodisko. Z lesa doprostred čistiny tiekol priezračný prameň, klokotal v hlbokom žľabe z pórovitej hliny a drobivého kameňa, a potom sa spúšťal po zubatom skalnom podloží, ktoré sa zvažovalo k miestu, kde terén strmo klesal do hĺbky.
Voda zostupovala po schodoch v slede vodopádov a vytvárala množstvo pekných, mihotavých dúh. Za okrajom zrázu sa rozkladalo veľkolepé hlboké údolie, zahltili ho ďalšie jedle, medzi ktorými rástlo zopár veľkých brestov, čo sa nedali vytlačiť. Zelené a bujné bresty sa týčili do výšky, staré mohli byť už vtedy, keď bol Rolandov rodný kraj ešte mladý. Nevidel známky, že by v údolí niekedy horelo, hoci predpokladal, že z času na čas muselo priťahovať blesky. A búrka nebola pre stromy jediným nebezpečenstvom. V lese sa v dávnej minulosti usídlili ľudia – Roland v posledných týždňoch natrafil pri rôznych príležitostiach na ich pozostatky. Väčšinou to boli primitívne artefakty, ale našli sa medzi nimi aj črepiny keramiky, ktorú museli vypaľovať. A oheň je zlovestný element, čo sa s obľubou vymyká z rúk, ktoré ho vytvorili.
Nad scenériou ako z rozprávkovej knihy sa klenula nevinná modrá obloha, o niekoľko kilometrov ďalej na nej krúžili vrany a krákali svojimi starými chrapľavými hlasmi. Vyzerali nepokojne, akoby sa blížila búrka, ale Roland ovoňal vzduch a nijaký dážď v ňom necítil.
Naľavo od potoka stál balvan. Roland položil navrch šesť kamenných úlomkov. Všetky boli prerastené sľudou a na teplom popoludňajšom slnku sa ligotali ako šošovky.
„Máš poslednú šancu,“ povedal pištoľník. „Ak je puzdro čo i len trochu nepohodlné, povedz mi to teraz. Neprišli sme sem plytvať nábojmi.“
Uštipačne naňho pozrela a na okamih videl v jej očiach Dettu Walkerovú. Akoby sa matné slnečné svetlo odrazilo od oceľového prúta. „Čo by si urobil, keby som ti nepovedala, že je nepohodlné? Keby som minula každý z tých šiestich maličkých kamienkov. Udrel by si ma po hlave, ako to robil ten tvoj starý učiteľ?“
Pištoľník sa usmial. Za posledných päť týždňov sa usmieval častejšie ako za predchádzajúcich päť rokov. „To nemôžem – a ty to vieš. Boli sme deti, ktoré ešte neprešli skúškou dospelosti. Dieťa môžeš udrieť, aby si ho naviedla na správnu cestu, ale…“
„Lepší ľudia v mojom svete bitie detí neschvaľujú,“ sucho odsekla Susannah.
Roland pokrčil plecami. Bolo preňho ťažké predstaviť si taký svet – nepíše sa vo Veľkej knihe: „Brezový prút vyháňa deti z pekla“? –, ale neveril, že Susannah klame. „Tvoj svet nepostúpil,“ povedal. „Mnohé je v ňom inak. Vari som to nevidel na vlastné oči?“
„Asi videl.“
„V každom prípade, ty a Eddie nie ste deti. Bolo by odo mňa nesprávne, keby som sa k vám tak zachoval. A ak boli potrebné nejaké skúšky, obaja ste ich zložili.“
Hoci to nevyslovil, myslel na to, ako na pláži poslala do pekla tri homárnosti, skôr ako ich s Eddiem stihli ohlodať na kosť. Keď sa naňho teraz usmiala, napadlo mu, že si možno spomína na to isté.
„Tak čo urobíš, keď netrafím ani hovno?“
„Pozriem sa na teba. Myslím, že to bude stačiť.“
Zamyslela sa a po chvíli prikývla: „Možno.“
Opäť si vyskúšala opasok s nábojmi. Obopínal jej hrudník takmer ako podpazušné puzdro (Roland mu hovoril „dokárov stisk“) a vyzeral dosť jednoducho, hoci jeho prispôsobenie ich stálo niekoľko týždňov pokusov a omylov a veľa prešívania. Opasok s revolverom, ktorého zvetraná rukoväť zo santalového dreva trčala z veľmi starého naolejovaného puzdra, kedysi patrili pištoľníkovi; puzdro mu viselo na pravom boku. Za posledných päť týždňov si čoraz väčšmi uvedomoval, že ho tam už nikdy nezavesí. Pre homárnosti teraz držal zbraň výhradne v ľavej ruke.
„Ako ti sedí,“ opäť sa opýtal.
Tentoraz sa zasmiala. „Roland, tento starý opasok už nemôže byť pohodlnejší. Chceš, aby som strieľala, alebo budeš iba sedieť a počúvať, ako tamto vrany muzicírujú?“
Pod kožou sa mu do tela zavŕtali malé, ostré prsty napätia, a Roland predpokladal, že aj Cort sa tak občas cítil pod svojím drsným, strohým zovňajškom. Chcel, aby bola dobrá – potreboval to. Ale keby dal najavo, ako veľmi to chce a potrebuje, to by sa mohlo skončiť katastrofou.
„Zopakuj mi svoju lekciu, Susannah.“
S predstieraným rozhorčením si povzdychla, ale keď prehovorila, úsmev zmizol a jej tmavá, krásna tvár zvážnela. A potom od nej počul starý katechizmus, ktorému dodala ústami nový nádych. Nikdy nečakal, že tie slová bude počuť od ženy. Plynuli veľmi prirodzene, a predsa tak zvláštne a nebezpečne.
„Nemierim rukou, lebo kto mieri rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Mierim okom.
Nestrieľam rukou, lebo kto strieľa rukou, zabudol na tvár svojho otca.
Strieľam mysľou.
Nezabíjam zbraňou…“
Odmlčala sa a prstom ukázala na sľudové kamene navrchu balvana.
„Aj tak nič nezabijem, sú to iba maličké kamienky.“
Jej výraz – trochu povýšený, trochu šibalský – naznačoval, že ráta s Rolandovým rozhorčením a možno aj rozčúlením. Lenže Roland už kedysi bol v jej terajšom postavení a nezabudol, že pištoľnícki učni boli popudliví a temperamentní, sebavedomí a mali sklon uhryznúť v najnevhodnejšom okamihu. Navyše v sebe objavil nečakanú schopnosť: vedel učiť. Ba čo viac, páčilo sa mu to, a z času na čas mu napadlo, či to isté platilo aj o Cortovi. Hádal, že áno.
K chrapľavému krákaniu sa pridali ďalšie vrany, tentoraz z lesa za nimi. Časť Rolandovej mysle postrehla, že nové výkriky nie sú iba hašterivé, ale aj znepokojené. Znelo to, akoby vtáky niečo vyplašilo pri hostine. Ale keďže musel myslieť na dôležitejšie veci ako na niečo, čo rozohnalo zopár vrán, pustil to z hlavy a opäť sa sústredil na Susannah. Zachovať sa k učnici inak by znamenalo dožadovať sa druhého, menej hravého uhryznutia. A kto by bol na vine? Kto iný ako učiteľ? Neučí ju azda hrýzť? Neučí ich to obidvoch? Nie je to vari samá podstata pištoľníka, keď si odmyslíte zopár strohých veršov rituálu a utíšite niekoľko dogmatických elegantných riadkov katechizmu? Nie je pištoľník (alebo pištoľníčka) iba ľudský jastrab, vycvičený tak, aby hrýzol na pokyn?
„Nie,“ namietol. „Nie sú to kamienky.“
Mierne zdvihla obočie a znova sa usmiala. Keď pochopila, že sa na ňu neoborí (alebo aspoň zatiaľ), ako občas, keď je pomalá alebo nedisciplinovaná, v očiach sa jej opäť zjavil ten posmešný odlesk slnka na oceli, ktorý si spájal s Dettou Walkerovou. „Nie sú?“ Podpichovanie v jej hlase bolo ešte vždy dobromyseľné, ale Roland si pomyslel, že ak jej to dovolí, prejde do zlomyseľného. Bola napätá, vzrušená, pazúry napoly vysunuté.
„Nie, nie sú,“ vrátil jej posmech. Aj jemu sa na tvár vracal úsmev, ibaže tvrdý a vážny. „Susannah, pamätáš sa na bledých skurvencov?“
Jej úsmev sa začal vytrácať.
„Na bledých skurvencov z Oxford Townu?“
Teraz úplne zmizol.
„Spomínaš si, čo urobili bledí skurvenci tebe a tvojim priateľom?“
„Nebola som to ja, ale iná žena.“ V očiach sa jej usadil tlmený, namosúrený výraz. Neznášal ho, ale zároveň sa mu páčil. Bol to správny výraz, hovoril, že triesky sa dobre rozhoreli a čoskoro sa vznietia väčšie polená.
„Pravdaže bola. Či sa ti to páči, alebo nie, bola to Odetta Susannah Holmesová, dcéra Sarah Walkerovej Holmesovej. Nie taká, aká si teraz, ale aká si bola predtým. Pamätáš si hasičské hadice, Susannah? Pamätáš si zlaté zuby, ako vyzerali, keď tie hadice namierili v Oxforde na teba a na tvojich priateľov? Ako sa leskli v úsmeve?“
Rozpovedala im to, spolu so všeličím iným, počas mnohých dlhých nocí nad pahrebou táboráka. Pištoľník všetkému nerozumel, ale napriek tomu ju pozorne počúval. A zapamätal si to. Bolesť je napokon nástroj. Niekedy ten najlepší.
„Čo je s tebou, Roland? Prečo mi to svinstvo pripomínaš?“
Mrzuté oči sa nebezpečne zaligotali, pripomenuli mu Alainove vo chvíli, keď sa dobrácky chlapec konečne rozvášnil.
„Kamene sú tí muži,“ jemne povedal Roland. „Muži, ktorí ťa zamkli do cely a nechali vo vlastných výkaloch. Muži s palicami a so psami. Muži, ktorí ti nadávali do negerskej piče.“
Ukazoval na ne prstom zľava doprava.
„Ten ťa uštipol do prsníka a potom sa smial. Ten povedal, že by sa mal presvedčiť, či si si niečo nestrčila do zadku. Ten ťa nazval opicou v päťstodolárových šatách. Ten ti brnkal obuškom po spiciach invalidného vozíka, až kým si nemala pocit, že z toho zvuku zošalieš. Ten nazval tvojho priateľa Leona ľavičiarskym buzerantom. A ten na konci, Susannah, to je Jack Mort.
To sú oni. Tie kamene. Tí muži.“

Milan Buno, literárny publicista

The post Temná veža pokračuje. Pustatiny appeared first on PR servis.

Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“

BRATISLAVA 15. apríla 2018 – Jojo Moyesová si získala milióny verných čitateľov po celom svete, vrátane Slovenska. Píše kvalitné ženské romány a novinka Zakázané ovocie sem určite zapadne. Ako povedala kedysi Virginia Woolfová, „každý má v sebe vlastnú minulosť ako stránky zatvorenej knihy, ktorú pozná naspamäť a jeho priatelia si môžu prečítať iba jej názov.“

Príbeh nás zavedie do ospalého prímorského mestečka Merham, ktoré neponúka v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia veľa vzrušenia. Aspoň v očiach mladej Lottie a Celie, ktoré vyrastajú v jednom dome takmer ako sestry.

Keď sa do Arcadie, veľkolepého sídla v štýle art deco, nasťahuje skupina bohémov, Lottie a Celiu priláka ich alternatívny spôsob života, taký poburujúci pre miestnych obyvateľov. Lenže to, čo sa v dome stane, má napokon tragické a trvalé následky pre všetkých.

Teraz, takmer po päťdesiatich rokoch, Arcadiu renovujú a znova vyvoláva u Merhamčanov silné emócie. Ako sa dom prebúdza k životu, prebúdzajú sa aj tajomstvá pochované pred mnohými rokmi.
A vynára sa otázka – môže človek uniknúť pred svojou minulosťou?

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Lucia Vráblicová:

Zakázané ovocie je pohodové čítanie, ktoré sa odohráva spočiatku v minulosti, kedy sledujeme ospalé mestečko a dve kamarátky. Potom sa presunieme do súčasnosti, aby sme zistili, že všetko, čo robíme, zanecháva stopy…

Jojo Moyesová písala desať rokov pre britský denník The Independent. Istý čas strávila v Hongkongu ako dopisovateľka novín Sunday Morning Post.
V roku 2002 jej však vyšiel prvý román Shelterinf Rain a od tých čias sa živí ako spisovateľka na voľnej nohe. Je autorkou vyše desiatky románov, jej doménou sú predovšetkým romantické príbehy, ktoré sa však vyhýbajú klasickým žánrovým klišé a za ktorými sa skrýva vážnejší podtext.
Každá nová kniha sa umiestňuje na popredných miestach európskych i amerických rebríčkov bestsellerov. Jej diela preložili do jedenástich jazykov. Je jednou z mála autoriek, ktoré dva razy získali za svoje knihy ocenenie Romantický román roka.

Začítajte sa do novinky Zakázané ovocie:

ČASŤ PRVÁ
Jeden

Freddie znova vracal. Tentoraz jasne trávu, trčala spenená v smaragdovej mláčke pri vysokom bielizníku, niektoré steblá ani neboli porušené.
„Koľko ráz ti to mám hovoriť, trdlo?“ zvolala Celia. Práve stúpila do mláčky v letných sandáloch. „Nie si kôň.“
„Ani krava,“ dodala Sylvia od kuchynského stola. Starostlivo lepila obrázky domácich spotrebičov do výstrižkového albumu.
„Nijaké zviera. Mal by si jesť chlieb, nie trávu. Tortu. Normálne potraviny.“ Celia si vyzula topánku, držala ju v prstoch nad kuchynským drezom. „Fuj, si nechutný. Prečo to stále robíš? Mami, povedz mu. Mal by to aspoň po sebe odpratať.“

„Utri to, Frederick môj zlatý.“ Pani Holdenová sedela v kresle pri kozube a hľadala v novinách, kedy budú v televízii vysielať Dixon z Dock Greenu. To jej poskytovalo náhradu, odkedy pán Churchill rezignoval. Ale aj od posledných problémov s manželom. Samozrejme, zmienila sa iba o pánu Churchillovi. Povedala Lottie, že ona a pani Antrobusová doteraz pozerajú všetky epizódy, ten program je jednoducho skvelý. Ale ona a pani Antrobusová ako jediné obyvateľky Woodbridge Avenue vlastnili televízor a s radosťou rozprávali svojim susedom, aké úžasné sú takmer všetky programy.
„Odprac to, Freddie. Fuj! Prečo ja mám brata, ktorý žerie žrádlo určené zvieratám?“
Freddie sedel na dlážke pri kozube, v ktorom sa nekúrilo, a chodil malým modrým nákladiakom hore-dolu, nadvihujúc rožky na koberci. „To nie je zvieracie žrádlo,“ zamrmlal spokojne. „Boh povedal, aby sme to jedli.“
„Mami, teraz berie meno Božie nadarmo.“
„Nemal by si hovoriť Boh,“ vyhlásila Sylvia rázne a prilepila obrázok mixéra na ružový papier. „Zrazí ťa na zem.“
„Som si istá, že Boh nespomínal trávu, Freddie môj zlatý,“ povedala pani Holdenová roztržito. „Celia moja drahá, mohla by si mi podať okuliare? Tuším tie noviny tlačia čoraz menším písmom.“

Lottie trpezlivo stála pri dverách. Prežila dosť únavné popoludnie a túžila čím skôr sa dostať von. Pani Holdenová trvala na tom, aby jej ona a Celia pomohli upiecť snehové pusinky na predaj v cirkevnom spoločenstve, hoci obe dievčatá pečenie neznášali, a Celii sa po desiatich minútach podarilo uliať, vyhlásila, že ju bolí hlava. Takže Lottie musela počúvať lamentovanie pani Holdenovej nad bielkami a cukrom a predstierala, že nevidí, ako nervózne šermuje rukami a v očiach má slzy. Tie hrozné pusinky boli teraz konečne upečené a uložené v dózach na mastnom papieri a, čuduj sa svete, Celiina bolesť hlavy akoby zázrakom pominula. Celia si obula sandál a naznačila Lottie, že už idú. Prehodila si cez plecia sveter a narýchlo si v zrkadle prihladila vlasy.
„Tak kam idete, dievčatá?“
„Do kaviarne.“
„Do parku.“
Celia a Lottie to povedali naraz, potom na seba vyplašene pozreli, akoby si to navzájom vyčítali.
„Ideme aj tam, aj tam,“ vyhlásila Celia rázne. „Najprv do parku, potom na kávu.“
„Budú sa pusinkovať s chlapcami,“ ozvala sa Sylvia, ešte vždy sklonená nad albumom. Strčila si koniec vrkoča do úst. Podchvíľou si ho vyťahovala hodvábne mokrý.
„Mmmmmmmmua. Fuj! Cmuk-cmuk.“
„Nepite veľa kávy. Dobre viete, že z toho musíte chodiť na záchod. Lottie, srdiečko, daj pozor, aby Celia nepila veľa kávy. Najviac dve šálky. A o pol siedmej nech ste nazad.“
„Na hodine náboženstva sme sa učili, že zem sa o nás postará,“ Freddie zdvihol pohľad.
„A vidíš, zjedol si trávu a bolo ti zle,“ podotkla Celia. „Nemôžem uveriť, že ho nevieš donútiť, aby to po sebe upratal, mami. Jemu sa všetko prepečie.“
Pani Holdenová si vzala okuliare, pomaly si ich dala na nos. Tvárila sa ako človek, ktorému sa len tak-tak darí udržať sa na hladine rozbúreného mora a tvrdí, že je na suchej zemi, hoci očividne nie je. „Freddie, choď povedať Virginii, aby priniesla handru. Dobrý chlapec! A ty, milá Celia, sa netvár tak zhrozene. Lottie, naprav si blúzku, srdiečko. Vyzeráš čudne. Tak teda, dievčatá, dúfam, že nejdete obzerať tú novú paniu, však nie? Nechceme, aby si myslela, že obyvatelia Merhamu sú nejakí dedinčania a len postávajú s otvorenými ústami.“
Na chvíľu zavládlo ticho – Lottie videla, ako Celii zružoveli uši. Ona ich nemala ani trochu teplé, za tie roky sa naučila hocičo zapierať aj pred tvrdšími ľuďmi. „Z kaviarne pôjdeme rovno domov, pani Holdenová,“ vyhlásila Lottie rázne. Samozrejme, mohlo to znamenať čokoľvek.

—

Bol to deň veľkého rozruchu, ľudia prichádzali sobotnými vlakmi z Liverpool Street, iní, len o niečo menej bledí, sa neochotne vracali do mesta. V takýchto dňoch po chodníkoch chodili chlapci a tlačili narýchlo zmontované drevené vozíky dovysoka naložené kuframi. Za nimi kráčali vyčerpaní muži v pekných letných oblekoch, držali pod pazuchu manželky a tešili sa, že za pár pencí môžu začať každoročnú dovolenku ako králi. Alebo aspoň nemusia vláčiť svoje kufre do hotela.
Takže ten príchod takmer nikto nevidel a nehovoril o tom. Pravda, okrem Celie Holdenovej a Lottie Swiftovej. Sedeli na lavičke v mestskom parku s výhľadom na štvorkilometrové nábrežie a fascinovane hľadeli na sťahovacie auto, zelenú kapotu bolo pod borovicami ledva vidieť, ligotala sa v popoludňajšom slnku.
Pod nimi sa doľava ťahali vlnolamy ako tmavé zuby na hrebeni, odliv sa valil po mokrom piesku, drobné postavičky čelili nezvyčajne silnému vetru. Neskôr sa dievčatá zhodli v názore, že príchod Adeline Armandovej sa takmer rovnal príchodu kráľovnej zo Sáby. Teda, keby sa kráľovná zo Sáby rozhodla prísť v sobotu počas najrušnejšieho týždňa mernhamskej letnej sezóny. To znamenalo, že všetci ľudia – pani Colquhounsová, Alderman Elliottovci, domáce panie z Parade a im podobní –, na ktorých sa normálne dalo spoľahnúť, že posúdia extravagantné spôsoby nových príchodzích s plnými nákladnými autami kufrov, s veľkými obrazmi, na ktorých neboli portréty členov rodiny ani cválajúce kone, ale veľké farebné machule namaľované bez nejakej predlohy, množstvo kníh a artefaktov, očividne zahraničných, nestáli mlčky pri bránkach a nepozorovali vytrvalú procesiu, ktorá mizla v dome na nábreží postavenom v štýle art deco, dlho neobývanom. Stáli v rade u mäsiara na Marchant Street alebo sa ponáhľali na stretnutie spolku majiteľov penziónov.
„Pani Hodgesová vravela, že pochádza z kráľovskej rodiny. Maďarskej alebo akej.“
„To nemyslíš vážne.“
Celia hľadela na priateľku s vyvalenými očami. „No vážne. Pani Hodgesová sa rozprávala s pani Anstyovou, ktorá pozná právnika alebo koho, kto mal na starosti dom, a skutočne je to nejaká maďarská princezná.“
Dolu pod nimi si rodiny uchmatli kúsky pláže, rozdelili si ich medzi sebou a teraz sedeli za pásikavými vlnolamami alebo sa uchýlili pred búrlivým morským vetrom do plážových chatiek.
„Armandová nie je maďarské meno.“ Lottie zdvihla ruku, aby jej vlasy prestali liezť do úst.
„Ach! A to ako vieš?“
„Je to blbosť, nemyslíš? Čo by maďarská princezná robila v Merhame? Určite by sa radšej usadila v Londýne. Alebo na Windsorskom hrade. Nie v tejto ospalej diere.“
„Určite nie v tvojich končinách Londýna,“ poznamenala Celia opovržlivo.
„Nie,“ pripustila Lottie, „nie v mojich končinách Londýna.“ Z Lottiných končín Londýna nepochádzal nikto zaujímavý. Východné predmestie bolo obstavané narýchlo vybudovanými továrňami, z jednej strany stáli chrbtom k plynárňam, z druhej strany k celým hektárom nevábnych slatín. Keď ju v prvých rokoch vojny evakuovali do Mernhamu, musela sa pretvarovať, keď sa jej súcitní dedinčania pýtali, či jej chýba Londýn. A rovnako ju ohromilo, keď sa jej pýtali, či jej chýba rodina. Potom sa prestali pýtať.
Lottie sa v skutočnosti vrátila domov na dva roky pred koncom vojny a potom, po množstve horúčkovitej korešpondencie medzi Lottie a Celiou a často vyslovovanom názore pani Holdenovej, že pre Celiu je dobré, že má priateľku vo svojom veku, no okrem toho človek musí niečo urobiť pre komunitu, nie? A tak ju pozvali, aby sa vrátila do Mernhamu, najprv len na prázdniny, ale časom sa prázdniny zmenili na školský rok. A teraz Lottie brali, akoby patrila do rodiny Holdenovcov, možno nie ako pokrvná príbuzná a určite nie na ich spoločenskej úrovni (toho prízvuku z East Endu sa nikdy nezbaví), no stala sa súčasťou dediny a už sa o jej prítomnosti prestalo hovoriť. Okrem toho v Mernahme boli zvyknutí, že ľudia prichádzajú a nevracajú sa domov. To malo na svedomí more.
„Vezmeme tam niečo? Kvety? Aby sme mali zámienku ísť dnu…?“
Lottie videla, že Celia sa cíti zle pre tie predchádzajúce poznámky – teraz nasadila úsmev Moiry Shearerovej, pri ktorom jej bolo vidieť spodné zuby. „Nemám peniaze.“
„Nie kúpené. Vieš, kde nájdeme pekné poľné kvety, bude dosť aj pre tvoju mamu.“ Lottie si uvedomovala, že v poslednej vete znel náznak roztrpčenia.
Dievčatá vstali z lavičky a pobrali sa na kraj parku, kde jednoduché železné zábradlie označovalo začiatok chodníka na útese. Lottie často chodila po tejto trase za letných večerov, keď ju zmohli hluk a potláčaná hystéria domu Holdenovcov. Rada počúvala čajky a chriaštele poletujúce vo vetre nad jej hlavou – vtedy si pripomínala, kto je. Takéto sebapozorovanie by pani Holdenová považovala za neprirodzené, alebo aspoň prehnané, a Lottina kytica sa zíde. Ale keď takmer desať rokov žila v cudzom dome, naučila sa obozretnosti, citlivo vnímala potenciálne domáce turbulencie, akoby odporujúce faktu, že ešte celkom nevyšla z puberty. Koniec koncov bolo dôležité, aby ju Celia nevnímala ako konkurenciu.
„Videla si, ako tam nesú škatule na klobúky? Najmenej sedem, nie?“ Celia sa sklonila. „Čo toto?“
„Nie, tie kvety za pár minút zvädnú. Natrhajme z týchto fialových. Tam pri veľkej skale.“
„Musí mať kopu peňazí. Mama hovorí, že také čosi stojí majland. Rozprávala sa s dekoratérmi a vraj tam bol totálny bordel. Odkedy sa MacPhersonovci presťahovali do Hampshiru, nikto tam nebýval. To je asi… koľko? Deväť rokov?“
„Neviem. S MacPhersonovcami som sa nikdy nestretla.“
„Obaja boli príšerne nudní, ona nosila topánky deviatky. Podľa pani Anstyovej tam nie je jediný poriadny kozub. Je to tam spustošené.“
„Záhrada je samá burina.“
Celia zastala. „Ako vieš?“
„Zopár ráz som tadiaľ prešla, keď som bola na prechádzke.“
„Ty líška prešibaná! Prečo si ma nevzala so sebou?“
„Nechcela si sa prechádzať.“ Lottie pozrela poza ňu na nákladné auto a zmocnilo sa jej tiché vzrušenie. Boli zvyknuté, že ľudia prichádzali – koniec koncov do Merhamu sa chodilo na dovolenky, letnú sezónu zdôrazňovali noví návštevníci, prichádzali a odchádzali celkom ako príliv a odliv –, ale predstava, že ten veľký dom bude znova obývaný, vniesla do uplynulých dvoch týždňov isté očakávanie.
Celia sa znova venovala kvetom. Keď si ich ukladala do kytice, vietor jej zdvihol vlasy, zaviali jej ako zlatá plachta. „Myslím, že otca nenávidím,“ vyhlásila a pohľad zrazu uprela na obzor.
Lottie zmeravela. Večere Henryho Holdena so sekretárkou radšej nekomentovala.
„Mamina je hlúpa. Jednoducho sa tvári, že sa nič nedeje.“ Na chvíľu zavládlo ticho, prerušované iba prenikavým škrekotom čajok nad nimi. „Páni, už sa neviem dočkať, kedy odtiaľto vypadnem,“ vyhlásila napokon.
„Mne sa tu páči.“
„Áno, ale ty sa nemusíš dívať, ako sa tvoj otec strápňuje.“ Celia sa obrátila k Lottie, otrčila jej ruku s kvetmi. „Tak. Myslíš, že to stačí?“
Lottie pozrela na kvety. „Fakt tam chceš ísť? Chceš zízať na jej veci?“
„A ty nie, matka predstavená?“
Dievčatá sa na seba usmiali a rozbehli sa k mestskému parku, svetre a sukne za nimi len tak viali.

—

Príjazdová cesta k vile Arcadia bola kedysi kruhová, susedia si ešte vždy spomínali na rady dlhých nízkych áut, ktoré s vržďaním zastávali na štrku pred vchodom, potom pôvabne pokračovali dookola a vyšli cestičkou. Kedysi to bol významný dom, situovaný medzi železničnou traťou (tá poloha bola taká dôležitá, že domy v Mernhame označovali slovami „vonku“ a „vnútri“). Dom postavil Anthony Gresham, najstarší syn waltonovských Greshamovcov, keď sa vrátil z Ameriky, tam si zarobil majetok výrobou zdanlivo obyčajného strojového zariadenia, ktoré kúpila firma General Motors. Hrdo vyhlásil, že chce, aby dom vyzeral ako dom filmovej hviezdy. V Santa Monice videl dom, ktorého majiteľkou bola slávna herečka nemého filmu – bol to dlhý, nízky a biely dom s veľkými sklenými plochami a menšími okienkami ako na lodi. Podľa neho ten dom mal pôvab a hovoril o nových svetoch a odvážnej žiarivej budúcnosti (iróniou osudu jeho budúcnosť nebola dlhá – zahynul ako štyridsaťdvaročný, zrazilo ho auto. Rover.) Keď dom konečne dostavali, niektorých Mernhamčanov vydesila jeho modernosť a dôverne sa jeden druhému sťažovali, že tam „nezapadá“. Takže keď sa jeho ďalší obyvatelia, spomínaní MacPhersonovci, o pár rokov z domu vysťahovali, daktorým starším dedinčanom zvláštne odľahlo, hoci nahlas to nepovedali. Severná strana príjazdovej cesty teraz úplne zarástla burinou, pri bránke, pri ktorej sa kedysi začínal chodník k moru, ju ukončilo černičie a baza. To vyvolalo veľkú nespokojnosť a nadávky šoférov dodávkových vozidiel, keď vyložili posledný náklad a usilovali sa vycúvať jeden okolo druhého, ale nedalo sa, bránilo im v tom auto, ktoré prišlo po nich.
Lottie a Celia chvíľku postávali, pozorovali červené tváre a spotené čelá mužov – ešte vždy nosili dnu nábytok, až kým z domu nevybehla vysoká žena s dlhými gaštanovými vlasmi prísne stiahnutými do uzla, mávala zväzkom kľúčov a prosila: „Vydržte chvíľku. Počkajte. Presuniem ho ku kuchynskej záhrade.“
„Myslíš, že to je ona?“ zašepkala Celia, nevysvetliteľne prikrčená za stromom.
„Odkiaľ to mám vedieť?“ Lottie zatajila dych, Celiino tajnostkárstvo v nej vyvolalo rozpaky. Tisli sa k sebe, vykukovali spoza stromu, pridŕžali si široké sukne, aby im ich nerozvievalo.
Žena si sadla do auta a pozrela na prístrojovú dosku, akoby rozmýšľala, čo má robiť. Potom si úzkostlivo zahryzla do spodnej pery, naštartovala, hodila spiatočku, zhlboka sa nadýchla a vystrelila dozadu, pričom vrazila do prednej mriežky sťahovacieho auta.
Na chvíľu zavládlo ticho, potom jeden z chlapov nahlas zahrešil a ozvalo sa dlhé trúbenie. Vtedy žena zdvihla hlavu a dievčatá si uvedomili, že si zrejme zlomila nos. Všade bola krv – na svetlozelenej blúzke, na rukách, dokonca aj na volante. Sedela vystretá na sedadle, mierne ohromená, pozrela sa dolu a začala hľadať niečo, čím by zastavila krvácanie.
Lottie sa rozbehla cez trávnik zarastený burinou, v ruke mala vreckovku. „Nech sa páči,“ dobehla k žene vo chvíli, keď sa okolo auta zhlukli kričiaci ľudia. „Vezmite si vreckovku. A zakloňte hlavu.“
Celia pribehla za Lottie a dívala sa na ženinu zakrvavenú tvár. „Musel to byť hrozný náraz,“ nadhodila.
Žena prijala vreckovku. „Veľmi ma to mrzí,“ povedala šoférovi nákladného auta. „Mám problémy s hádzaním rýchlostí.“
„Nemali by ste jazdiť,“ vyhlásil šofér, ktorý mal brucho také veľké, že mu ho nestačila zakryť široká zelená zástera. V ruke držal zvyšok predného reflektora. „Veď ste sa ani nepozreli do spiatočného zrkadla.“
„Myslela som, že som zaradila jednotku. Tá je tesne vedľa spiatočky.“
„Odpadol vám nárazník,“ poznamenala Celia vzrušene.
„Veď to ani nie je moje auto. Ach bože!“
„Pozrite sa na môj reflektor! Budem musieť kúpiť nový. A to chce čas a peniaze.“
„Samozrejme.“ Ľútostivo prikyvovala.

Milan Buno, literárny publicista

The post Zakázané ovocie appeared first on PR servis.