Slovenská akadémia vied po vlaňajšej prestávke obnovuje v Bratislave cyklus stretnutí vedcov s verejnosťou formou vedeckých kaviarní. Už v stredu 30. januára 2019 ponúka besedu s Mgr. Danielom Nagajom, PhD.  z Fyzikálneho ústavu SAV na tému – Čo ani počítače budúcnosti nedokážu? Talentovaný kvantový fyzik  aktuálne pôsobi v Centre pre výskum kvantovej informácie na Fyzikálnom ústave SAV. Doktorát získal na MIT (Massachusetts Institute of Technology)  a pracoval na univerzitách vo Viedni a v Berkeley. Venuje sa ...

BRATISLAVA 24. januára 2019 - Príbeh Hodiny je trošku iný, na aké sme u Agathy Christie zvyknutí. No rozhodne nesklame. Je napínavý, prekvapivý a ponúka návykové čítanie.
Christie vymyslela brilantnú zápletku, ktorú navyše výborne zamaskovala a ukryla, takže na posledných stranách budete poriadne prekvapení. Až po poslednej vete si začnete spájať súvislosti, uvedomíte si, ako to bolo a ako to Agatha Christie geniálne vymyslela.

Pisárka Sheila Webbová príde podľa dohody do domu číslo 19 na ulici Wilbraham Crescent, no namiesto staršej nevidiacej dámy slečny Pebmarshovej, ktorá si v Cavendishovej sekretárskej agentúre vyžiadala jej služby, nájde na dlážke salóna mŕtvolu neznámeho muža.

Prípadu sa ujme detektív inšpektor Hardcastle s výdatnou pomocou priateľa Colina Lamba, ktorého číra náhoda privedie na miesto činu. Vypočúvajú susedov z najbližšieho okolia, no ako to zvyčajne býva, nikto nič nevidel, nikto nič nepočul. Keď však slečna Pebmarshová rezolútne poprie, že by do agentúry telefonovala, a navyše nechápe, odkiaľ sa v jej dome vzalo štvoro záhadných hodín, je jasné, že budú potrebovať malé sivé mozgové bunky Hercula Poirota.

Medzitým dôjde k ďalšej brutálnej vražde a prípad sa čoraz väčšmi zamotáva…
"Tento zločin je taký komplikovaný, že musí byť celkom prostý," vyhlási slávny belgický detektív. No vrah je stále na slobode a hodiny nezadržateľne odtikávajú čas…

"Táto kniha je ako stvorená pre fanúšikov Agathy Christie i pre všetkých nadšencov klasických detektívok. Garantujeme im, že sa od nej nebudú vedieť odtrhnúť," napísali Sunday Times o knihe Agathy Christie.

Začítajte sa do detektívky Hodiny:

Popoludnie deviateho septembra sa ničím nelíšilo od iných popoludní. Žiadna z osôb zainteresovaných na udalostiach toho dňa by s čistým svedomím nemohla tvrdiť, že mala nejakú zlú predtuchu. (Pravdaže, okrem pani Packerovej z domu číslo 47 na Ulici Wilbraham Crescent, ktorá sa na predpovedanie katastrof špecializovala a po nejakom nešťastí vždy siahodlho vykladala, že ona to tušila. Ibaže pani Packerová z čísla 47 býva ďaleko od čísla 19, kde sa to všetko odohralo, a tak nie je potrebné, aby sa k tomu vôbec vyjadrovala.)
Pre slečnu K. Martindalovú, šéfku Cavendishovej sekretárskej a stenografickej agentúry, bol deviaty september bežným pracovným dňom. Telefón vyzváňal, pisárky ťukali do písacích strojov, nával práce sa nevymykal zo zvyčajného priemeru. Nič zaujímavé sa nedialo. Až do 14:35 bol deviaty september dňom ako každý iný.
O 14:35 slečna Martindalová vo svojej kancelárii stlačila bzučiak a odvedľa sa akoby zadychčane a trochu huhňavo ozvala Edna Brentová — v ústach totiž omáľala karamelku.
"Áno, slečna Martindalová?"
"Počujte, Edna — už som vám vravela, že takto sa do telefónu neodpovedá. Artikulujte zreteľne a snažte sa tak nedychčať."
"Prepáčte, slečna Martindalová."
"To je už lepšie. Ak chcete, ide vám to. Pošlite ku mne Sheilu Webbovú."
"Ešte sa nevrátila z obeda, slečna Martindalová."
"Aha." Slečna Martindalová pozrela na hodiny na písacom stole. 14:36. Presne šesť minút meškania. Sheila Webbová je v poslednom čase nedochvíľna. "Hneď ako sa vráti, okamžite ju za mnou pošlite."
"Áno, slečna Martindalová."
Edna si prehodila cukrík znovu na stred jazyka a, blažene cmúľajúc, pokračovala v prepisovaní Nahej lásky od Armanda Levina. Podrobné opisy erotických scén ju nijako nevzrušovali — ostatne rovnako ako väčšinu čitateliek pána Levina, napriek jeho veľkému úsiliu. Bol názorným príkladom toho, že nič nemôže byť nudnejšie než prvoplánová pornografia. Napriek krikľavým obálkam a provokatívnym titulom predaj jeho kníh každým rokom klesal, a už trikrát mu posielali účet za posledné prepisovanie.
Otvorili sa dvere a náhlivo vošla Sheila Webbová.
"Hľadala ťa Ryšavá Kat," oznámila jej Edna.
Sheila pretiahla tvár.
"To je ale pech — práve keď trochu meškám!"
Uhladila si vlasy, vzala zo stola notes s ceruzkou a zaklopala na šéfkine dvere.
Slečna Martindalová zdvihla oči od písacieho stola. Mala niečo medzi štyridsať a päťdesiat a priam sršala výkonnosťou. Za prezývku Ryšavá Kat vďačila dohora vyčesaným svetloryšavým vlasom a` la Madame de Pompadour a krstnému menu Katherine.
"Meškáte, slečna Webbová."
"Prepáčte, slečna Martindalová. Bola hrozná zápcha."
"O takomto čase je vždy hrozná zápcha. Mali by ste s tým rátať." Pozrela do svojho notesa. "Volala slečna Pebmarshová. Na tretiu hodinu potrebuje stenografku. Žiadala si výslovne vás. Už ste pre ňu pracovali?"
"Nespomínam si, slečna Martindalová. V poslednom čase určite nie."
"Adresa je Wilbraham Crescent 19."
Spýtavo na ňu pozrela, no Sheila Webbová pokrútila hlavou.
"Nepamätám sa, že by som tam niekedy bola."
Slečna Martindalová vrhla pohľad na hodiny.
"O tretej. To stihnete. Máte dnes popoludní ešte iný termín? Ach áno," nazrela do knihy objednávok pred sebou.
"Profesor Purdy v hoteli Curlew. O piatej. Dovtedy by ste sa mali vrátiť. Ak nie, pošlem tam Janet."
Kývnutím hlavy ju prepustila a Sheila vyšla z kancelárie.
"Čo od teba chcela, Sheila?"
"Nič zaujímavé. Nuda ako zvyčajne. Mám ísť k akejsi panej na Wilbraham Crescent. A o piatej musím byť u profesora Purdyho — tá jeho príšerná archeologická terminológia! Môžem len snívať, že zažijem niečo vzrušujúce."
Dvere kancelárie slečny Martindalovej sa otvorili.
"Sheila, mám tu ešte poznámku. Ak slečna Pebmarshová nebude doma, máte vojsť do domu, dvere nebudú zamknuté.  Z haly vedú dvere do salónu napravo, tam počkáte. Zapamätáte si to, alebo vám to mám napísať?"
"Zapamätám si to, slečna Martindalová."
Slečna Martindalová sa vrátila do svojej svätyne. Edna Brentová sa zohla a spod stoličky vylovila pomerne nevkusnú topánku s odlomeným ihličkovým podpätkom.
"Pozri, čo sa mi stalo! Ako sa dostanem domov?" zakvílila.
"Ále, netráp sa — niečo vymyslíme," ozvala sa jedna z jej kolegýň a ďalej búšila do písacieho stroja. Edna si vzdychla a na nový list papiera naklepala:

Milan Buno, literárny publicista

Štátna veterinárna a potravinová správa Slovenskej republiky (ďalej ako „ŠVPS SR“) podľa § 6 ods. 2 písm. p) zákona č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), usmerňuje postup registrácie chovov s maximálne jedným kusom ošípanej určenej na domácu spotrebu.

Kliknutím na tento text Základné informácie si prečítajte dôležité informácie

Registrácia chovu ošípaných

Predaj ošípaných

 

 

Základné informácie

 

Registrácia chovu ošípaných

Predaj ošípaných

 

BRATISLAVA 24. januára 2019 - Napínavý erotický román z pera slovenskej autorky. Šteklivý, pikantný a podľa prvých ohlasov mimoriadne čítavý. Je tu voľné pokračovanie knihy Milovanie s vanilkou – Hádaj, s kým spíš od Petry Hederovej.

Po ťažkej havárii sa Marcel konečne prebral z umelého spánku. Jeho vzťah s Lenou, ktorý na dva mesiace nečakane prerušila nehoda na motorke, dostáva novú šancu.

"Milujem ťa a dúfam, že si si po tom nešťastí uvedomil, aký je život krátky a že sa z neho máme tešiť. Nerieš sprostosti, buďme radi, že máme jeden druhého..."

Lenu však trápia  mnohé nevyriešené problémy. Nad Marcelovým zdravotným stavom visia otázniky, ešte stále je ženatý a v jeho blízkosti sa pohybuje doktorka Rút – Marcelova bývalá milenka, ktorá vedela naplniť jeho zvláštne túžby.

Dvojicu prenasledujú tiene minulosti. Lena cestuje za Marcelom, aby mu bola nablízku, a odhaľuje nové prekvapivé skutočnosti z jeho života.
Odradí ju to alebo privrie oči a prijme Marcela takého, aký je?

Petra Hederová opäť analyzuje inakosť v partnerskom spolunažívaní. V knihe Hádaj, s kým spíš bráni právo každej ženy na omyl pri hľadaní ozajstnej lásky. Vždy musíme mať na pamäti, že vzťahy nás posilňujú, posúvajú dopredu, učia nás. Aby sme nerobili v láske kompromisy, aby sme milovali úprimne a naplno...no keď sa nám čosi nepoznáva hneď na začiatku, asi by sme sa nemali do toho púšťať vôbec. Čakať, že sa partner zmení, sa zvyčajne nevypláca...

Vypočujte si AUDIO úryvok.
Z knihy číta Zuzana Jurigová Kapráliková:

Začítajte sa do novinky Hádaj, s kým spíš:

Marcel sa prebral. Nestalo sa to iba tak, odrazu, ako to býva vo filmoch. Neprebudil sa sám od seba, neotvoril oči a nespýtal sa: "Kde som? Čo sa stalo? Kde je Lena?" Ani si nesadol na okraj postele, nevstal a neodkráčal z nemocničnej izby. Takto to v skutočnosti neprebieha. Marcela zobudil nemocničný personál. Stalo sa to až vtedy, keď si boli lekári istí, že to zvládne a že jeho stav je po operáciách stabilizovaný.
Celé dva mesiace som netušila, kedy a či vôbec sa preberie. Správy o ňom mi podával Libor, jeho a vlastne už aj môj kamarát. Ten Libor, ktorý nám robil alibi pred Marcelovou ženou. Často sme sa všetci traja stretávali v pardubickom penzióne Birdie, popíjali pivo a zhovárali sa o autách. Po Marcelovej nehode mi Libor občas napísal správu. Stručnú, iba informatívnu. Len aby som vedela, že Marcel žije a že je stále v umelom spánku. Bola som mu za to nesmierne vďačná.
Tie dva mesiace bez Marcela boli pre mňa utrpením. Keby som nemala deti, možno by som si siahla na život. Po rozvode osamelá, dlho bez vášne a lásky. A keď som ju konečne našla, po Marcelovej havárii som sa znova ocitla v temnej prázdnote pochmúrnych myšlienok a beznádeje. Takto pateticky som označila svoj stav. Keby bol Marcel môj a keby neležal v nemocnici vzdialenej päťsto kilometrov od Bratislavy, aspoň by som ho mohla navštevovať. Pravidelne by som sa mu prihovárala, aj keby mi neodpovedal. Návšteva nemocnice by sa pre mňa stala denným rituálom. Ale takto? Nezostávalo mi nič iné, len čakať na zázrak. Navyše ma zožierala žiarlivosť. Som od neho tak ďaleko a tie dve ženské, jeho zákonitá manželka Xénia a bývalá milenka Rút, žijú v tom istom meste. Môžu ho navštevovať, kedy sa im zachce, a podprahovo naňho vplývať. Čo ak sa preberie a nespozná ma? Čo urobím potom?
Čierne myšlienky som zaháňala prácou, hoci to príliš nepomáhalo. Som projektovou manažérkou v banke a plat naozaj neberiem zadarmo. Pracovných úloh sa každý deň valí neúrekom, na nudu sa sťažovať nemôžem, hoci som zistila,  že nie je nič ubíjajúcejšie, ako keď v práci nemáte do čoho pichnúť. Mne to momentálne nehrozí, ale spomínala som si na časy z predošlých zamestnaní, keď som hodiny nemala čo robiť. Je to oveľa horšie, ako byť vyťažený. Pochopí to iba ten, čo to zažil. Ostatní by vám sladké ničnerobenie ešte závideli.
Občas som zavolala do tachovskej nemocnice, aby som si overila, že Marcel žije. Liborovi som nechcela otravovať každý deň a bolo dobré mať informáciu o Marcelovom stave aj z iného zdroja. Odkedy Xénia, Marcelova žena, zneužila jeho telefón a v Marcelovo, mene mi napísala, že sa so mnou rozchádza, neverila som nikomu a ničomu. Na sociálnych sieťach sa dá ľahko podvádzať.
Na krátky čas som nadobudla pocit, že je všetko zbytočné. Ak sa aj Marcel preberie, našej láske odzvonilo. Niektoré veci sa nedajú vrátiť. Mali sme kopu problémov, ešte keď bol zdravý, a nepodarilo sa nám vyriešiť ani jeden. Boli sme od seba vzdialení fyzicky, no čo bolo oveľa horšie, aj mentálne. Marcel bol ženatý, mal dve malé deti. Pochybovala som, že sa rozvedie. Nielen kvôli synovi a dcére, veľkú úlohu hral aj majetok. Xénia si nárokovala na polovicu autoservisu, ktorý vybudoval vlastným úsilím. Navyše bol sadista a masochista v jednom – takzvaný switch. To som vedela od začiatku, hoci ma stále presviedčal, že neobvyklé sexuálne praktiky potrebuje iba raz za čas, na spestrenie. Nebola to pravda. Ukázalo sa, že bežný sex ho nebaví, že sa so mnou nudí a stále potrebuje podnety, ktoré spôsobujú bolesť či poníženie jemu alebo mne. Snažila som sa mu vyhovieť, no iba do tej miery, aby som nešla sama proti sebe. A ďalším vážnym problémom bola vzdialenosť. Žil v Tachove, v západných Čechách, stovky kilometrov od Bratislavy. Neľahká situácia, no ocitla som sa v nej vlastným pričinením. Bola som si vedomá prekážok, už keď sme sa zoznámili na internete, ale zámerne som ich ignorovala. Žiadny problém nezmizne len tak, sám od seba. Na jeho odstránení treba pracovať a to je spravidla zdĺhavý proces.
Naša láska trvala pol roka. Stretávali sme sa sporadicky v hoteloch, približne v polovici cesty. Pardubice sa stali naším mestom. Malo to byť iba prechodné obdobie, kým sa Marcel nerozvedie a neprenechá riadenie autoservisu niekomu inému. Potom mohol žiť hocikde. U mňa sťahovanie neprichádzalo do úvahy, mám malé deti, ktoré sú po rozvode v striedavej starostlivosti. No aj tak sme verili, že to dáme, že naša láska zvíťazí nad všetkými prekážkami. Žiaľ, Marcel mal nehodu na motorke, doplatil na svoju nebezpečnú záľubu. Keď sa odmlčal, dlho som nevedela, čo sa deje. Potom prišla správa, že so mnou končí a vracia sa k rodine. Neskôr som zistila, že to celé zariadila Xénia, ktorá sa ma chcela takto pohodlne zbaviť. No podcenila ma. Vybrala som sa do Tachova, mimochodom, prvý raz v živote, a dozvedela som sa pravdu. Marcela som našla ležať dochrámaného v nemocnici, nikto nevedel, ako skončí. Odišla som do Bratislavy a čakala, ako sa situácia vyvinie.
Tie dva mesiace trvali celú večnosť. Aby som na Marcela aspoň čiastočne zabudla a aby som sa nezbláznila ustavičným premýšľaním o bezútešnej budúcnosti, dospela som k šialenému nápadu. Na zoznamke som si začala písať s inými motorkármi. Iba tak, bez skutočného záujmu, len aby som zabila ten nekonečný pocit ničoty, ktorý ma zožieral ako krvilačná príšera z krajiny spomienok. Neviem, ako mi mohlo niečo také napadnúť. Chcela som si tým pripomínať Marcela? Alebo ho nebodaj nahradiť niekým iným, podobným?
Neviem, no vtedy sa mi to zdalo ako spásonosná myšlienka. Chlapov s motorkou bolo na internete neúrekom. Napríklad Jochen, Belgičan žijúci v Bratislave, sympatický Talian Andrea v bielom motorkárskom overale značky Dainese či Slováci Andrej a Juraj. Všetci jazdili, i keď skôr rekreačne. Prehodila som s nimi zopár viet, povrchných a prázdnych, bez hlbšieho zmyslu. Neviem, čo som čakala. Dúfala som, že ma niektorý zaujme tak ako Marcel pred šiestimi mesiacmi? Nemožné! Marcelovi sa žiaden nevyrovnal!
Uvažovala som, akým smerom sa bude uberať môj život. Nie, nepochybovala som o tom, že Marcel sa preberie a že bude relatívne v poriadku. To mi časom potvrdili lekári aj Libor. Prognóza bola dobrá a pacient ešte mladý. Nevedela som si však predstaviť, ako budeme ďalej fungovať. Potrvá ešte niekoľko mesiacov, kým sa môj pretekár dostane do formy. Ktovie, či bude ešte schopný vysadnúť na motorku... Kedy sa vlastne uvidíme? Budem za ním dochádzať do Tachova? Veď to mesto je ako jama levova. Minimálne dvom jeho obyvateľkám ležím v žalúdku. Asi by nebolo príliš rozumné ponevierať sa tam. A čo moje deti? So sebou ich vziať nemôžem. Na to sú ešte primalé a ich otec by s tým určite nesúhlasil. Čím dlhšie som nad tým premýšľala, tým sa mi situácia zdala bezvýchodiskovejšou. Ach, Marcel, prečo sa všetko tak posralo? Toto predsa nemôže byť koniec nášho vzťahu. Nedáva to zmysel!
Denne som si prezerala naše fotografie. Samozrejme, žiadne spoločné sme nemali. Neviem, prečo sme si nikdy neurobili nijakú spoločnú fotku. V zrkadle sme boli takí krásni! Stokrát som mala chuť odfotiť nás, no mala som dojem, že Marcel nechce. Nerád sa fotil. Keď spomínam fotografie, ktoré som si rada prezerala, mám na mysli tie, ktoré posielal on mne a ja jemu. A potom snímky hotelov a hotelových izieb, selfie z vlakov a staníc, zábery z Marcelovej dielne a sem-tam aj z domu. Púšťala som si piesne, ktoré mi ho pripomínali. Raz mi poslal prezentáciu, na ktorej boli obrázky Álp. Vybrali sa vtedy s kamarátom Petrom do Talianska, sami dvaja. Marcel miloval Taliansko. Na fotografiách boli vyobrazení v rôznych pózach, nikdy však nechýbala motorka. V pozadí hrá pesnička od Adriana Celentana Azurro a potom Il tempo se ne va. Popoludnie je na mňa príliš modré, spieva charizmatický spevák. Pri Tak ide čas som popíjala víno veľkými dúškami z pohára a niekedy priamo z fľaše. Keď alkohol zaúčinkoval, na plné hrdlo som spievala spolu s Adrianom: E intanto il tempo séé ne vááááá e non ti senti più bambííínaaa. A pritom som plakala. Alebo skôr revala ako pološialená zúfalka. Slzy ma štípali v očiach a rozmazávala som si ich po lícach spolu s nekvalitnou vodovzdornou špirálou. Takto som prežila tie dlhé dva mesiace, kým sa Marcel prebral. Nekonečné čakanie na zázrak.
A potom mi jedného dňa zavolala xantipa. Teda Xénia. Nebolo to zvláštne, že práve ona, Marcelova manželka, sa rozhodla kontaktovať ma?
V ten deň som sa ponáhľala z práce. Boli asi dve hodiny a vonku hnusná zima, akoby ani nebol november, ale rovno január. Nemrzlo síce, zato fúkal ľadový vietor a ja som ako vždy nemala so sebou šál. Prechádzala som podchodom okolo pouličného huslistu. Muzikant vyhrával clivé melódie. Zvláštne, pomyslela som si, hrá celkom čisto. Možno je to prezlečený virtuóz; o jednom takom kedysi písali v novinách. Postavil sa s husľami do podchodu na Hodžovom námestí, len aby zistil, či niekto ocení jeho muzikantské kvality. Nuž a iste aj preto, aby  sa o ňom novinári zmienili a spropagovali ho. Siahla som do vrecka kabáta, kde som si občas schovala zopár mincí. Hodím mu aspoň euro, zaslúži si. Spríjemňuje okoloidúcim prechod touto temnou, studenou pasážou. Minca cinkla o drobné pohodené v huslistovom puzdre a mne zabzučal v kabelke telefón. Hlasno som zanadávala, kabelka má totiž až tri oddelenia. Zase budem mobil desať minút hľadať, kým ho konečne vylovím. Napočudovanie sa mi to podarilo hneď na prvý raz, akoby aj ten prístroj pochopil, že je dôležité, aby som hovor prijala.

Milan Buno, literárny publicista

Európske stredisko pre verejné záležitosti (European Centre for Public Affairs) každoročne udeľuje v rámci Public Affairs Awards Europe ceny organizáciam a osobnostiam, ktoré signifikantne prispievajú k uplatňovaniu rozvojových a progresívnych princípov v politikách krajín EU. Za rok 2018 dostal cenu „Think Tank of the Year Award 2018“ Poradný vedecký výbor európskych akadémií vied (European Academies Science Advisory  Council). V riadiacom panele pre životné prostredie (Environment Steering Panel), ktorý sa venuje environmentálnym záležitostiam ...

Mestská časť Bratislava-Nové Mesto, Junácka ul.1, 832 91 Bratislava vyhlasuje výberové konanie na obsadenie funkcie Vedúci zariadenia starostlivost...

BRATISLAVA 23. januára 2019 - Slovenská asociácia Corporate Governance /SACG/ ohlásila koncom roka zmeny v prístupe hodnotenia a oceňovania dobre spravovaných spoločností. V záujme zviditeľnenia najlepšie spravovanej spoločnosti spojila odovzdanie čestnej ceny "Dobre spravovaná firma za rok 2018"s odovzdávaním cien v rámci kategórie "Zodpovedná veľká firma za rok 2018" súťaže Via Bona Slovakia 2018, ktorú s výraznou mediálnou podporou organizuje nadácia Pontis.

"Je dôležité, aby orgány spoločností vo svojej činnosti aplikovali vysoké etické štandardy. Na Slovensku zatiaľ nie je takýto prístup k správe a riadeniu spoločnosti bežný. Preto pokladáme za dôležité vyzdvihnúť a zviditeľniť tie spoločnosti, ktoré sa riadia princípmi Corporate Governance vo vnútri i vo vzťahu k svojmu okoliu. Zodpovedné správanie týchto inšpiratívnych spoločností presahuje rámec zákona v pozitívnom zmysle slova a malo by slúžiť ako štandard pre konanie ostatných. To je cesta k vytvoreniu vyváženého, transparentného a dôveryhodného podnikateľského prostredia na Slovensku,” hovorí Elena Kohútiková, predsedníčka Správnej rady SACG.

Oficiálne otvorenie súťaže spojené s možnosťou nominovať spoločnosť prebieha od 13. novembra 2018 a nominácie spoločností budú prijímané do 25. januára 2019 do 18:00 hod. Asociácia SACG na svojej webovej stránke www.sacg.sk priebežne zverejňuje všetky relevantné informácie týkajúce sa novej čestnej ceny Via Bona Slovakia. Informácie sú dostupné aj na stránke organizátora súťaže, www.viabona.sk.

BRATISLAVA 23. januára 2019 - Sezóna zamrznutých jazier a rybníkov je v plnom prúde. Teploty klesajú pod nulu na mnohých miestach Slovenska takmer každú noc. Či v meste alebo na vidieku, mať na skok jazero, ktoré v zime zamŕza je potešením pre všetkých korčuliarskych nadšencov, najmä deti. Nezabúdajte, že vstup na prírodnú ľadovú plochu je len na vlastné riziko.

Okrem zábavy si ale treba dávať pozor aj na úrazy. Pády, nárazy či zlomeniny sú bolestivé. Keď už ale k nešťastnej nehode dôjde, následky vám pomôže zmierniť aspoň úrazové poistenie, ktoré vám môže napríklad kompenzovať finančnú stratu počas pobytu v nemocnici alebo v čase práceneschopnosti. "Evidujeme prípady, kedy si ľudia pri pošmyknutí na ľade zlomili končatiny. Tieto úrazy sú nepríjemné a veľmi bolestivé. Najmä rodičia by teda mali myslieť na prilby a iné dostupné chrániče pre svoje deti," upozorňuje hovorkyňa poisťovne Groupama, Martina Cvachová.

Potenciálne nebezpečenstvo za každých okolností

Najhoršie sú ale situácie, keď sa pod vami prelomí ľad. Aj keď poisťovňa zaznamenala celkovo len pár podobných prípadov, upozorňuje, že sú mimoriadne nebezpečné. "Takéto nehody sú síce ojedinelé, no následky sú o to vážnejšie. V určitých prípadoch môže byť preborenie pod ľad až smrteľne nebezpečné," vysvetľuje M. Cvachová.

Hrúbka ľadu nemusí byť dostatočná ani keď niekoľko dní po sebe tuho mrzne. Potvrdzuje to aj hovorkyňa Hasičského a záchranného zboru (HaZZ), Zuzana Farkasová, podľa ktorej je vstup na zamrznutú vodu potenciálnym nebezpečenstvom za každých okolností. "Vstup na zamrznutú ľadovú plochu nie je nikdy bezpečný. Za rok 2018 sme zaevidovali 10 výjazdov k takýmto nehodám na celom Slovensku," informuje Farkasová.

Najlepšia pomoc je volať záchranné zložky

Hasiči pri zásahoch používajú najmä pomôcku Rescue Alive. "Ide o plaváky, s ktorými sa dá bezpečne pohybovať po ľade aj vode, ďalej záchranné nafukovacie lavičky a v neposlednom rade improvizované záchranné prostriedky," vysvetľuje hovorkyňa HaZZ. Dostať sa pri takejto nehode z ľadovej vody späť na ľad alebo na breh je extrémne náročné. "Ak dôjde k takejto situácii, je nutné zachovať pokoj, zhlboka dýchať a snažiť sa dostať na miesto, kde je ľad hrubší a dá sa naň vyliezť, prípadnej nájsť miesto, kde osoba dosiahne nohami na dno a môže sa od neho odraziť," radí Zuzana Farkasová.

Ak ste svedkom takejto nehody, za žiadnych okolností nevstupujte na oslabený ľad. "Okamžite voláme záchranné zložky, pričom v žiadnom prípade nevstupujeme na zamrznutú plochu. Ak je postihnutá osoba blízko brehu, môžeme sa pokúsiť hodiť jej lano, podať konár a pod.," dodáva hovorkyňa hasičov.

BRATISLAVA 23. januára 2019 - Zákazníci Tesca už po piatykrát rozhodnú o tom, aké  projekty podporí Tesco práve v ich okolí. Tento týždeň sa začína vo všetkých obchodoch Tesco po celom Slovensku hlasovanie v obľúbenom grantovom programe Vy rozhodujete, my pomáhame, ktoré potrvá do 17. februára 2019. Tesco aj v tejto edícii prerozdelí takmer 170-tisíc eur.

Jedným z víťazov v bratislavskom regióne v rámci 4. edície grantového programu Vy rozhodujete, my pomáhame bol aj program BUDDY. Program podporuje a pomáha vyše 80 deťom z detských domovov a ich dobrovoľníkom na západnom Slovensku: ,,Ďakujeme spoločnosti Tesco za podporu programu BUDDY. Získaný finančný grant sme využili na úhradu časti nákladov na koordinátora, ktorý zabezpečuje psychologickú a vzdelávaciu podporu dobrovoľníkov. Dobrovoľníci vďaka podpore koordinátora dokážu efektívnejšie spolupracovať s deťmi na ich ceste k samostatnosti a zaradeniu sa do spoločnosti,” povedal Ladislav Kossár, zakladateľ programu BUDDY.

"Za každý nákup v obchode Tesco až do 17. februára dostanú naši zákazníci žetón, ktorým môžu zahlasovať za nimi vybraný projekt. Samotní zákazníci tak rozhodnú o tom, čo ich miestna komunita potrebuje najviac, pričom finančnú podporu dostane každý projekt, ktorý postúpil do hlasovania. O jeho výške rozhodnú práve naši zákazníci. Spolu tak prerozdelíme 170 - tisíc eur dvakrát do roka," uviedla Veronika Bush, riaditeľka Tesca pre komunikáciu na Slovensku.

Výška príspevku pre každý súťažiaci projekt závisí od vyzbieraného počtu hlasov zákazníkov Tesca. Každý víťazný projekt získa 1 300 eur, 600 eur projekty na druhom mieste a všetky projekty na treťom mieste budú podporené sumou 300 eur.

O podporu zákazníkov Tesca sa uchádza spolu 231 projektov, ktoré boli vybrané odbornou komisiou z takmer 500 prihlásených projektov. Každý z týchto projektov je zameraný na zlepšenie života v miestnych komunitách, napríklad výstavbou detských ihrísk, parkov a cyklotrás či organizovaním miestnych podujatí alebo detských táborov.

Pre spoločnosť Tesco je podpora miestnych komunít jedným z pilierov spoločenskej zodpovednosti. V predchádzajúcich štyroch edíciách zákazníci odovzdali vyše 14 miliónov hlasov a rozhodli tak o takmer 500 projektoch z celého Slovenska, ktoré Tesco podporilo celkovou sumou takmer 500 - tisíc eur.

Zoznam zúčastnených mimovládnych organizácií, aktuálny počet hlasov, ako aj ďalšie informácie o súčasnej i predošlých edíciách programu môžete sledovať na  https://pomahame.tesco.sk/.